Vedela, že ju nemôže objať, že sa štíti jej dotykov, že sú jej nepríjemné jej pusy na rozlúčku.
Tá priepasť... obe ich trápila, ale nedokázali ju nijak prekonať.
Až raz... Tak veľmi sa jej dotklo slovo nenávisť, vyslovené nesprávnym smerom. V nesprávnom zmysle.
Tá priepasť, vytvorená a roky prehlbovaná ďalšími a ďalšími pokusmi o odpustenie a novými odmietnutiami.
Dnes už vie, čo celý čas čakala. Čo jej roky spôsobovalo nové sklamania.
Pochopenie, priznanie neschopnosti podpory tej, ktorá jej mala byť najdrahšia, pripustenie si každodenného úsilia o zabudnutie. Áno, odpustenie nie je to isté, čo ignorácia minulosti.
Tak zúfalo čakala, že raz prídu TIE slová... a bude môcť odpustiť. Že sa jej vyplače v náručí, vyplače všetky za tie roky nahromandené slzy.
To sa nikdy nestane. Túto hroznú nezodpovedanú otázku si obe odnesú do hrobu.
Odpustenie je mnohokrat to najtazsie... rovnako ako zabudnutie...