Mám len dve cesty. Presne tak, ako každý z vás.Môžem žiť v bezpečí a závetrí. Vyhnúť sa bolesti, za každú cenu. Nestretávať a nestrácať milých ľudí. Nezblížiť sa a nemusieť si drahého človeka vytrhnúť aj s koreňmi hlboko zarastenými do srdca vo chvíli, keď sa prúdy života začnú uberať každý iným smerom.
Už som to riešila tisíckrát. Ó, ako to veľmi bolí. Ako mi veľmi chýba... ten, a ten... a tá..., ľudia, s ktorými som sa vlastne vôbec nemusela stretnúť. Som schopná oplakať každého dobrého priateľa, o ktorom viem, že sa s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy viac nestretneme. Nikdy viac neprivítame ráno po vyslovení tisícov tajomstiev, po pretancovanej noci. Po preplietaní sa medzi stromami v parku a nájdení prvých slnečných lúčov v mláke z posledného dažďa.
Je tu možnosť, ako už neprežiť stratu. Môžem si ľahnúť do pohodlnej truhly a objednať si efektný veniec. Nechať sa zasypať poldruha metrom hliny a pokojne čakať na večnosť. Viem však, že toto je jediná vec, o ktorú sa nemusím snažiť a nič pre ňu urobiť. Príde sama a bude trvať dosť dlho na to, aby som si ju plne vychutnala. Kľud a mier, žiadna bolesť a strach. Nádej, ani radosť. Žiadne ďalšie stretnutia.
Teraz chcem prežívať všetko naplno. Nech mám srdce vo zveráku a nech to na konci bolí.
Chcem žiť so všetkým, čo k tomu patrí. Lebo kým mi tečú slzy na konci niečoho krásneho, je všetko v poriadku.
106,
je mi ctou pridat prvy komentar k tejto uzasnej uvahe...
Mam take motto - keby si uz nic v zivote nenapísala, týmto si povedala vsetko...
Samozrejme budem šťastná, ak nás budeš zasypávať takýmito lahôdkami.