Dlho som si myslela, že to, čo v živote hľadám, je muž. Láska. Ten zvláštny pocit neúplnosti (ktorý samozrejme žiaden chlap na svete doplniť nemôže). Áno, v čase veľkých lások bol trochu menej pálčivý. Ale bol tu vždy.Raz som cestovala vo vlaku s dvomi zaujímavými ľuďmi. Kamarát a kamarátka. Obaja boli z dvojičiek a ich súrodenci s nami v tom vlaku neboli. Tak som pár hodín počúvala ich zážitky a pocity a strašne závidela.
Aj ja chcem!!!
A vtedy ma pojalo podozrenie. Veď to, čo mi chýba... nemusí byť takáto láska. Možno som neúplná preto, že mi chýba sestra - dvojča. Neviem, či som kdesi v minulom živote čosi také prežila, alebo je to prejav blíženeckej schizofrénie. Keď som však videla akýsi francúzsky film o sestrách, ktoré o sebe nevedeli (išlo o umelé oplodnenie a jedno z vajíčok implantovali inej matke - fikcia, ale zaujímavá), videla som svoj život ako na dlani. Tiež kupujem všetko dvojmo (jogurty, keksíky, mrazená zelenina - automaticky beriem z regálov dve balenia). Akési vnímanie inej bytosti kdesi blízko... Keď sa nakoniec dievčatká stretli a navzájom sa fascinovane dotýkali tvárí, revala som ako tur.
A potom jedného dňa som JU asi stretla. Blízku, veľmi blízku bytosť. Za neuveriteľných okolností pre nás obe. Presne v čase, keď mi zomrel otec. Keď sme sa spoznávali, ten neuveriteľný pocit deja-vu pri každej načatej téme... Nesúhlasíme spolu vo všetkom, máme rozdielne životy a pramálo sa podobáme. Ale...
Odvtedy mi je na svete lepšie. Fakt. Akoby skočilo na miesto čosi vykĺbené. Som iná. S tebou, Ji.
Alebo by stacilo, aby si bola blizencom :)