Už niekoľko dní blúdim opustenými cestami bez vody, jedla a nádeje. Všetku svoju silu sústreďujem na počítanie nádychov a výdychov. Snáď preto, aby som nemusela počítať zbytočné kroky do ničoty. Dýchať - to je to jediné, čo chcem robiť poriadne až do konca. Pot mi tečie po tvári, ale už nemám síl ho utierať.Keď sa objavíš predo mnou, v prvej chvíli tento zázrak ani nevnímam. V ruke máš niekoľko čokoládových bonbónov a podávaš mi ich.
- Vezmi si, môžeš všetky.
Jeden si rozbalím a snažím sa. Fakt sa snažím... Je slaný.
- Aký je? Však výborný? Že ti chutí?
Chcem odpovedať pravdivo, na vymýšľanie aj tak nemám silu.
- Je dobrý...
Tak si nechaj všetky. Mal som ich pre teba...Neveriacky sa na teba pozriem, vlastne chcem pozrieť. Ani neviem, kde sa ešte v mojich očiach berú slzy. Štípu ma a svet sa rozmazáva.
Prečo?
Prečo?
silné.