Neviem, prečo som vlastne žena. Asi aby som sa nemusela oženiť a chodiť s nejakou anorektičkou po obchodoch. Neznášam to. Obchody s odevami ma priam desia. Aj tak tam majú len detské čísla... Som ochotná chodiť po obchodoch s nábytkom a knihami. A môžem niektoré regály s potravinami, napríklad milujem ten s olivovými olejmi :-)No aj tak.
Jedna z vecí, v ktorých žena som, je, že mám rada farby. V poslednom čase síce nosím dosť čiernu, ale bordová, červená, jasná modrá... môže byť. Kto ma pozná, vie, ako dlho som rozprávala o červených šatách, ktoré som si aj tak nekúpila. (Mimochodom, videli ste ma v šatách???) A tak som sa rozhodla, že si kúpim červené botičky. Také na leto. Mám ich a som šťastná. A konečne bola príležitosť si ich obuť do práce. Slávnostne som sa predviedla kolegyni a tá ich okomentovala jednou vetou:
Vyzeráš v nich ako dieťa.
Kdesi vo mne sa ozval hurónsky rehot. Možno som si ich kúpila pod vplyvom víkendového spomienkového prezerania detských albumov... aj keď... Nemyslím si, že vyzerám v ČOMKOĽVEK ako dieťa.
Ale predsa... zrazu mám taký čudný pocit...
asi sa mi kýve zub.
červené botičky zháňam aj ja, a čo tam po tom, kto si bude čo myslieť. Lenže nerada chodím po obchodoch.