Nie, to nie je možné!
Nechcem stratiť to cenné, čo sme si prinášali, nechcem ťa odkopnúť ako nepotrebnú vec!
Potom som pochopila.
Už môžeme byť spolu LEN TAK.
... čítanie k slabej žiarovke ...
piatok, júla 28, 2006
Už ťa nepotrebujem
To poznanie ma zarazilo, prekvapilo, šokovalo.
Nie, to nie je možné!
Nechcem stratiť to cenné, čo sme si prinášali, nechcem ťa odkopnúť ako nepotrebnú vec!
Potom som pochopila.
Už môžeme byť spolu LEN TAK.
Nie, to nie je možné!
Nechcem stratiť to cenné, čo sme si prinášali, nechcem ťa odkopnúť ako nepotrebnú vec!
Potom som pochopila.
Už môžeme byť spolu LEN TAK.
nedeľa, júla 23, 2006
Lidský mozek
Nedá mi... Nie je to moja báseň, ale zdá sa mi tak aktuálna, že ju sem musím dať. Znova z pera krásnej dámy, Zuzky Hanzlovej.
Není tak těžké
dívat se cizíma očima
na to, co sotva vnímám
není tak těžké
poslouchat cizíma ušima
to, co mě nezajímá
není tak těžké
vzít si cizí rukou
to, co mi právě schází
není tak těžké
lhát cizími ústy
a zaštítit se frází
Lidský mozek
náhlý šok i zkrat
Lidský mozek
počítač nálezů i ztrát
Lidský mozek
s lidsky krátkou pamětí
Lidský mozek
čeká celá staletí
Není tak lehké
dívat se svýma očima
na ty, co jsou jak slepí
Není tak lehké
poslouchat svýma ušima
tříšť slov, a sbírat střepy
Není tak lehké
zvednout první ruku
v gestu usmíření
Není tak lehké
promluvit nahlas
když ostatní jsou němí...
Není tak těžké
dívat se cizíma očima
na to, co sotva vnímám
není tak těžké
poslouchat cizíma ušima
to, co mě nezajímá
není tak těžké
vzít si cizí rukou
to, co mi právě schází
není tak těžké
lhát cizími ústy
a zaštítit se frází
Lidský mozek
náhlý šok i zkrat
Lidský mozek
počítač nálezů i ztrát
Lidský mozek
s lidsky krátkou pamětí
Lidský mozek
čeká celá staletí
Není tak lehké
dívat se svýma očima
na ty, co jsou jak slepí
Není tak lehké
poslouchat svýma ušima
tříšť slov, a sbírat střepy
Není tak lehké
zvednout první ruku
v gestu usmíření
Není tak lehké
promluvit nahlas
když ostatní jsou němí...
utorok, júla 18, 2006
Zlomené
... keď dohovoril svoj príbeh, rozopol si košeľu a ukázal jazvu v strede hrude...
"toto mi urobila moja veľká láska"
bez najmenšieho zaváhania sa rany dotkla
"Bolí?"
...vtedy pocítil teplo z jej ruky...
"už nie"
nedeľa, júla 16, 2006
Voda života
Sedím na brehu svojej dušea dívam sa, ako sa jej vlny ponáhľajú
kamsi do budúcna
Každá len na chvíľu
pobozká lúč slnka presvitajúci
pomedzi listy stromov
a vystíska všetky kamene
akoby si chcela zapamätať ich tvar
naveky
a ja ti, láska moja hlboko v mojom srdci
ukrytá, ďakujem
že som nevyschla
a žijem
streda, júla 12, 2006
Obálka
Vo veku 19 rokov som objavila pre mňa novú hudbu. C & K Vocal a im spriaznených hudobníkov a spevákov. Tak som sa dostala o Otovi Petřinovi a jeho albumu Superrobot. A keďže mi jedna pesnička víri v duši už pár dní, chcem sa s vami podeliť o jej text. Stojí za to, aj keď je dlhší.
Zámek z pečetí
vzadu má obálka tvá
má jich stejně
jak v den početí
šest bys měl jich zlámat
však sedmá dál zbude ti
Hrozně chceš znát - co je tam
věděl bys rád - co je tam
nesmíš se bát
bílou obálku
trochu mládím smačkanou
dál si chrání
těch sedm pečetí
jsou v nich týdny příští
snad přínos tvůj století
Nebo je v ní - prázdný list
kdo a co ví - máš strach číst
o sobě číst
Léta jdou
a sníváš míň
tvůj příběh krátí se
pečetí se bojíš dál
i zprávy v dopise
ten v kapse máš
tam se skryl
už nemoh snést tvé
"Kdybych byl..."
Kdybys byl
míň se bál
byl bys vzlétl
snad i vzplál
jak den
dál obálku máš
a je stále netčená
ta se nedá spálit se smetím
nejspíš bílý lístek
ten bude tvou závětí
pečetě jsou netčené
však zlámat jdou, ne, že ne
k tomu tu jsou
Já znám ten film
co se míhá vědomím
a nejen tvým
tvuj film jsem já
JÁ jsi střed
to je klíčů, to je klíčů
každým z nich ráj odmykáš
sám své nic NIC rád i za ně dáš
já nejsem Mefisto
i ty máš málo z Fausta
on měl krédo
já tě znám
Co s tebou
ty se necháš nést
chceš nebýt i být
hážeš svůj úděl
na konto mámy
tvůj svět jsou krámy
když pravdu nemám
pečetě lámej a čti
přelom i pečeť
tu dávnou - sedmou
S obálkou svou...
Zámek z pečetí
vzadu má obálka tvá
má jich stejně
jak v den početí
šest bys měl jich zlámat
však sedmá dál zbude ti
Hrozně chceš znát - co je tam
věděl bys rád - co je tam
nesmíš se bát
bílou obálku
trochu mládím smačkanou
dál si chrání
těch sedm pečetí
jsou v nich týdny příští
snad přínos tvůj století
Nebo je v ní - prázdný list
kdo a co ví - máš strach číst
o sobě číst
Léta jdou
a sníváš míň
tvůj příběh krátí se
pečetí se bojíš dál
i zprávy v dopise
ten v kapse máš
tam se skryl
už nemoh snést tvé
"Kdybych byl..."
Kdybys byl
míň se bál
byl bys vzlétl
snad i vzplál
jak den
dál obálku máš
a je stále netčená
ta se nedá spálit se smetím
nejspíš bílý lístek
ten bude tvou závětí
pečetě jsou netčené
však zlámat jdou, ne, že ne
k tomu tu jsou
Já znám ten film
co se míhá vědomím
a nejen tvým
tvuj film jsem já
JÁ jsi střed
to je klíčů, to je klíčů
každým z nich ráj odmykáš
sám své nic NIC rád i za ně dáš
já nejsem Mefisto
i ty máš málo z Fausta
on měl krédo
já tě znám
Co s tebou
ty se necháš nést
chceš nebýt i být
hážeš svůj úděl
na konto mámy
tvůj svět jsou krámy
když pravdu nemám
pečetě lámej a čti
přelom i pečeť
tu dávnou - sedmou
S obálkou svou...
pondelok, júla 10, 2006
...snívalo sa mi, že malá ručička dobehla veľkú...
Prečítala som si ten mail. Ani neviem, ako som si ľahla na gauč a bez slova a dychu civela do stropu. Nekonečne dlho. Neplakala som. Možno preto, že som sa proste zabudla napiť. Možno preto ma v suchých očiach neznesiteľne škriabali kryštáliky soli. Spoveď človeka, ktorý nemá čas. Ktorý zakaždým, keď sa priblíži k tomu správnemu vagónu, čo by snáď mohol ísť do cieľa, vidí ho odchádzať.
Je tu odpoveď. Je však pre nás, smrteľníkov, zhola nepochopiteľná. Odpoveď na otázku stárnutia, chorôb a postupného ničenia tela - a smrti. A podľa mňa je len jedna.
ČAS
Moja jediná naplnená láska v živote trvala tri roky. Keby som ich neprežila, neverila by som, že láska existuje. Sú tri roky v živote veľa, či málo? Keď som ju strácala, najviac ma desila myšlienka definitívnosti. To je nad moje chápanie. Aj o rok? O sto? O tisíc? A čo o milión rokov? Stále ma nebude milovať ako včera?
Niektoré veci vraj stačí prežiť raz, ochutnať, ponoriť sa, prežiť malú smrť utopením. A celý ďalší život mať poznačený týmto silným stretnutím. Byť NAVŽDY iný, lebo SOM MILOVAL. ŽIL SOM. Osho hovorí, že kto prežil extázu, nezomrie, lebo v nej je večnosť. A ty si predsa zomrel a to sa dá len raz...
Priateľu môj, nech máš akýkoľvek pocit kliatby, márnosti, či zomierania, vedz, že nikto z nás na ten pocit nemá liek. Áno, ľudia si zapnú televízor, na pár momentov je najdôležitejšie, aby tak, či naopak skončil futbal, či aby sa zachránila, či dokonca za princa vydala hlavná hrdinka seriálu. Denne sa snažia dobre zastať svoje v tomto živote, MAŤ veci, ktoré oni a ich blízki potrebujú a nevšímajú si, ako neúprosne ich rieka života unáša do mora.
Bojujeme však o svoj život. O pocit, že sme žili a nič nepremárnili.
A sekundy prežité s tvojou láskou nie sú premrhaným časom. Aj keď žiadna, naozaj žiadna láska nemôže trvať navždy.
Je tu odpoveď. Je však pre nás, smrteľníkov, zhola nepochopiteľná. Odpoveď na otázku stárnutia, chorôb a postupného ničenia tela - a smrti. A podľa mňa je len jedna.
ČAS
Moja jediná naplnená láska v živote trvala tri roky. Keby som ich neprežila, neverila by som, že láska existuje. Sú tri roky v živote veľa, či málo? Keď som ju strácala, najviac ma desila myšlienka definitívnosti. To je nad moje chápanie. Aj o rok? O sto? O tisíc? A čo o milión rokov? Stále ma nebude milovať ako včera?
Niektoré veci vraj stačí prežiť raz, ochutnať, ponoriť sa, prežiť malú smrť utopením. A celý ďalší život mať poznačený týmto silným stretnutím. Byť NAVŽDY iný, lebo SOM MILOVAL. ŽIL SOM. Osho hovorí, že kto prežil extázu, nezomrie, lebo v nej je večnosť. A ty si predsa zomrel a to sa dá len raz...
Priateľu môj, nech máš akýkoľvek pocit kliatby, márnosti, či zomierania, vedz, že nikto z nás na ten pocit nemá liek. Áno, ľudia si zapnú televízor, na pár momentov je najdôležitejšie, aby tak, či naopak skončil futbal, či aby sa zachránila, či dokonca za princa vydala hlavná hrdinka seriálu. Denne sa snažia dobre zastať svoje v tomto živote, MAŤ veci, ktoré oni a ich blízki potrebujú a nevšímajú si, ako neúprosne ich rieka života unáša do mora.
Bojujeme však o svoj život. O pocit, že sme žili a nič nepremárnili.
A sekundy prežité s tvojou láskou nie sú premrhaným časom. Aj keď žiadna, naozaj žiadna láska nemôže trvať navždy.
nedeľa, júla 09, 2006
Zrazu to vedela...
Celé roky bol jej vzťah s ŇOU akýsi čudný.
Vedela, že ju nemôže objať, že sa štíti jej dotykov, že sú jej nepríjemné jej pusy na rozlúčku.
Tá priepasť... obe ich trápila, ale nedokázali ju nijak prekonať.
Až raz... Tak veľmi sa jej dotklo slovo nenávisť, vyslovené nesprávnym smerom. V nesprávnom zmysle.
Tá priepasť, vytvorená a roky prehlbovaná ďalšími a ďalšími pokusmi o odpustenie a novými odmietnutiami.
Dnes už vie, čo celý čas čakala. Čo jej roky spôsobovalo nové sklamania.
Pochopenie, priznanie neschopnosti podpory tej, ktorá jej mala byť najdrahšia, pripustenie si každodenného úsilia o zabudnutie. Áno, odpustenie nie je to isté, čo ignorácia minulosti.
Tak zúfalo čakala, že raz prídu TIE slová... a bude môcť odpustiť. Že sa jej vyplače v náručí, vyplače všetky za tie roky nahromandené slzy.
To sa nikdy nestane. Túto hroznú nezodpovedanú otázku si obe odnesú do hrobu.
Vedela, že ju nemôže objať, že sa štíti jej dotykov, že sú jej nepríjemné jej pusy na rozlúčku.
Tá priepasť... obe ich trápila, ale nedokázali ju nijak prekonať.
Až raz... Tak veľmi sa jej dotklo slovo nenávisť, vyslovené nesprávnym smerom. V nesprávnom zmysle.
Tá priepasť, vytvorená a roky prehlbovaná ďalšími a ďalšími pokusmi o odpustenie a novými odmietnutiami.
Dnes už vie, čo celý čas čakala. Čo jej roky spôsobovalo nové sklamania.
Pochopenie, priznanie neschopnosti podpory tej, ktorá jej mala byť najdrahšia, pripustenie si každodenného úsilia o zabudnutie. Áno, odpustenie nie je to isté, čo ignorácia minulosti.
Tak zúfalo čakala, že raz prídu TIE slová... a bude môcť odpustiť. Že sa jej vyplače v náručí, vyplače všetky za tie roky nahromandené slzy.
To sa nikdy nestane. Túto hroznú nezodpovedanú otázku si obe odnesú do hrobu.
sobota, júla 01, 2006
Natálka
[21:54]: pocuvaj, tvoje deti vedia, ze nemaju ist s nikym domov?
[21:56]: vedia, že nemajú chodiť s cudzími ľuďmi
[21:57]: pocuvaj... uz nejaky cas si vsimam jedno dievcatko. Malinke, chodi do skoly sama. Raz som jej povedala, ze ved su prazdniny, isla do skoly len ona. Odvtedy sa obcas na seba usmejeme... Predvcerom som jej povedala, ze moze prejst cez cestu, akosi mi je jej luto, ze je stale sama, aj vacsie deti chodia s rodicmi.
[21:59]: dnes rano som sa jej pytala, ake bude vysvecko, ona ze nevie a tak. Je druhacka. Poobede sme ju stretli aj so psom, ona, ze jeeeej, pes! opytala som sa, ako to dopadlo a tak, chvilu sme sa rozpravali... a hrnula sa s nami. Ja som sa aj lucila, ona, ze kam ideme a isla. Pred vchodom som ju musela poslat domov... aj mi jej bolo luto, mam pocit, ze sa jej nejak rodicia nevenuju, ale ked som si predstavila, ze by bola ochotna ist s nami domov, mna mrazi, ti rodicia su jebnuti?
[22:01]: ved su tu vsakovaki ludia, s deckami sa kseftuje. V Auparku sa stracali deti a pocula som, ze ked sa jedno stratilo, okamzite zavreli vchody a dieta nasli nafetovane, prezlecene, ostrihane na zachode... hranice s Rakuskom 2 km
[22:02]: aha, poznám aj ja deti, čo chodia samé do školy cez pol mesta via MHD aj s prestupovaním ale to, čo ty spomínaš je osamelé, opustené. Je to na sociálku
[22:04]: no... vies, ja tak opatrne, som sa bala s nou dat vobec do reci. Nechcem sa vtirkat. Strasne by som ju chcela odfotit, ale bojim sa, ma neuveritelny vyraz tvare... A ona vela nechybalo, sla so mnou domov, kua! Snazim sa verit, ze preto, ze som zena
[22:05]: ale aj tak... zena moze tiez ublizit. Neviem, na co sa tie decka kradnu, ci na adopcie, alebo, preboha... ani nedomysliet
[22:06]: asi by šla aj s mužom
[22:06]: hľadá lásku
[22:06]: preboha!
[22:07]: vieš, takú rodičovskú
??????????????????????????????
[21:56]: vedia, že nemajú chodiť s cudzími ľuďmi
[21:57]: pocuvaj... uz nejaky cas si vsimam jedno dievcatko. Malinke, chodi do skoly sama. Raz som jej povedala, ze ved su prazdniny, isla do skoly len ona. Odvtedy sa obcas na seba usmejeme... Predvcerom som jej povedala, ze moze prejst cez cestu, akosi mi je jej luto, ze je stale sama, aj vacsie deti chodia s rodicmi.
[21:59]: dnes rano som sa jej pytala, ake bude vysvecko, ona ze nevie a tak. Je druhacka. Poobede sme ju stretli aj so psom, ona, ze jeeeej, pes! opytala som sa, ako to dopadlo a tak, chvilu sme sa rozpravali... a hrnula sa s nami. Ja som sa aj lucila, ona, ze kam ideme a isla. Pred vchodom som ju musela poslat domov... aj mi jej bolo luto, mam pocit, ze sa jej nejak rodicia nevenuju, ale ked som si predstavila, ze by bola ochotna ist s nami domov, mna mrazi, ti rodicia su jebnuti?
[22:01]: ved su tu vsakovaki ludia, s deckami sa kseftuje. V Auparku sa stracali deti a pocula som, ze ked sa jedno stratilo, okamzite zavreli vchody a dieta nasli nafetovane, prezlecene, ostrihane na zachode... hranice s Rakuskom 2 km
[22:02]: aha, poznám aj ja deti, čo chodia samé do školy cez pol mesta via MHD aj s prestupovaním ale to, čo ty spomínaš je osamelé, opustené. Je to na sociálku
[22:04]: no... vies, ja tak opatrne, som sa bala s nou dat vobec do reci. Nechcem sa vtirkat. Strasne by som ju chcela odfotit, ale bojim sa, ma neuveritelny vyraz tvare... A ona vela nechybalo, sla so mnou domov, kua! Snazim sa verit, ze preto, ze som zena
[22:05]: ale aj tak... zena moze tiez ublizit. Neviem, na co sa tie decka kradnu, ci na adopcie, alebo, preboha... ani nedomysliet
[22:06]: asi by šla aj s mužom
[22:06]: hľadá lásku
[22:06]: preboha!
[22:07]: vieš, takú rodičovskú
??????????????????????????????