Ležím v tráve s roztiahnutými rukami a dívam sa na hviezdy. Okolo sa trbliecu drobučké kvapky rosy, aby zvlažili túto letnú noc a dali všetkému živému aspoň trochu vydýchnuť po celodennej horúčave.Jedna z tých hviezd sa zrazu spúšťa z oblohy a padá... padá, až dopadne do stredu môjho srdca. Prenikne hlboko doň a pokračuje ďalej. Priklincuje ma k zemi ako obrovského motýľa a ja len nekonečne dlho ležím bez dychu a v bolesti, kým nevyplačem posledné sily dnešeného večera.
Až teraz to viem.
Že to už nikdy nevezmem naspať.
Že sa naše spletené prsty nikdy nerozdelia.
A že už nikdy nezistíme, kde ktorý z nás končí a kto začína.
aj ked je to o bolesti... je to krasne...