Pochopila som to. Zvláštne, že mi to trvalo tak dlho. Že som premárnila toľko rokov života a toľko šancí byť šťastná, či urobiť denne o nejakú tú radosť viac ľuďom vo svojom okolí.
Takže... Ak som si doteraz myslela, že najlepšie, čo človek môže pre svoje zdravie urobiť, je obrniť sa voči nadmerným pocitom, nič nečakať a nepocítiť sklamania a dúfala, že potom človek pláva životom bezbolestne (na druhej strane trochu bez farby, chuti a zápachu), dnes sa mi otvorili oči.
Dnes mi to došlo. Nikto z nás nie je dosť starý a dosť obrnený voči drobným každodenným prejavom čohosi, čo nie je k životu bezpodmienečne nutné, ale je krásne. Drobné pozornosti, prekvapenia, schopnosť nájsť čosi pekné v každodennom kolotoči. Je krásne takéto prejavy dostávať, i dávať. A ja s úžasom sledujem, ako som na to zabudla a ako sa to znova musím učiť.
S tebou sa na to spomína ľahko!
Tak ďakujem.
Blahoželám!