Z práce som sa vracala veľmi unavená.
S námahou som sa štverala do prudkého kopca, na ktorom stál náš dom (a vlastne len o trochu vyššie Slavín). Do očí sa mi tlačila zmes vyčerpania, horúceho vzduchu a sĺz. Chrbát som mala mokrý od potu ako vždy, keď teplomer ukazuje viac, ako 17 stupňov. Liezlo mi na nervy všetko. Hlavne ja.
Otvorila som dvere nášho (TOHO) bytu a do nosa mi udrela sladká vôňa. Nič som nechápala.
V kuchyni som našla... plné plechy, misy aj misky úžasne vyzerajúceho pečiva. Keby pečiva! Každý kúsok bol originál, figúrka, s ktorou sa autor musel poriadne pohrať.
- Toto som ti napiekol k narodeninám. Všetko najlepšie.
Otec! Ach, môj ocko, ktorý už dávno nežije. Kde sa tu zobral?
- Ale veď ty si nikdy nepiekol. Čo ťa to napadlo?
- To len kvôli tebe.
Objal ma ako kedysi a mne tiekli naozajstné slzy.
Potom som, neviem, prečo, išla do schránky. Otvorila som tú našu a vybrala z nej hromadu cudzej pošty. Už tu dávno nebývam. Nikto z nás tu už nebýva...
A v byte ma čakala zas len sladká vôňa koláčov.
... čítanie k slabej žiarovke ...
