pondelok, júla 10, 2006
...snívalo sa mi, že malá ručička dobehla veľkú...
Prečítala som si ten mail. Ani neviem, ako som si ľahla na gauč a bez slova a dychu civela do stropu. Nekonečne dlho. Neplakala som. Možno preto, že som sa proste zabudla napiť. Možno preto ma v suchých očiach neznesiteľne škriabali kryštáliky soli. Spoveď človeka, ktorý nemá čas. Ktorý zakaždým, keď sa priblíži k tomu správnemu vagónu, čo by snáď mohol ísť do cieľa, vidí ho odchádzať.

Je tu odpoveď. Je však pre nás, smrteľníkov, zhola nepochopiteľná. Odpoveď na otázku stárnutia, chorôb a postupného ničenia tela - a smrti. A podľa mňa je len jedna.

ČAS

Moja jediná naplnená láska v živote trvala tri roky. Keby som ich neprežila, neverila by som, že láska existuje. Sú tri roky v živote veľa, či málo? Keď som ju strácala, najviac ma desila myšlienka definitívnosti. To je nad moje chápanie. Aj o rok? O sto? O tisíc? A čo o milión rokov? Stále ma nebude milovať ako včera?

Niektoré veci vraj stačí prežiť raz, ochutnať, ponoriť sa, prežiť malú smrť utopením. A celý ďalší život mať poznačený týmto silným stretnutím. Byť NAVŽDY iný, lebo SOM MILOVAL. ŽIL SOM. Osho hovorí, že kto prežil extázu, nezomrie, lebo v nej je večnosť. A ty si predsa zomrel a to sa dá len raz...
Priateľu môj, nech máš akýkoľvek pocit kliatby, márnosti, či zomierania, vedz, že nikto z nás na ten pocit nemá liek. Áno, ľudia si zapnú televízor, na pár momentov je najdôležitejšie, aby tak, či naopak skončil futbal, či aby sa zachránila, či dokonca za princa vydala hlavná hrdinka seriálu. Denne sa snažia dobre zastať svoje v tomto živote, MAŤ veci, ktoré oni a ich blízki potrebujú a nevšímajú si, ako neúprosne ich rieka života unáša do mora.

Bojujeme však o svoj život. O pocit, že sme žili a nič nepremárnili.
A sekundy prežité s tvojou láskou nie sú premrhaným časom. Aj keď žiadna, naozaj žiadna láska nemôže trvať navždy.
 
posted by A 106 at pondelok, júla 10, 2006 | Permalink |


9 Comments:


  • At 10 júla, 2006 20:35, Blogger Jara Hribiková

    Čas sme si vymysleli, aby sa všetko nestalo naraz.
    Takže ako dlho - rok? mesiac? naveky?
    Keď malá ručička predbehne veľkú...

     

  • At 10 júla, 2006 22:04, Blogger A 106

    Bubu, zas si to povedala spravne. Aby sa vsetko nestalo naraz...
    Dakujem.

     

  • At 10 júla, 2006 22:22, Blogger w-abt

    Tri roky sú moment, pre ktorý stálo za to žiť. A čakať na ďalší aj sto rokov.

     

  • At 11 júla, 2006 07:57, Blogger ostrovanka

    zivot je poskladany z chvil a pre tie krasne sa oplati zit... nech trvajú okamih alebo vecnost...

     

  • At 11 júla, 2006 10:24, Blogger germa

    každá chvíľa v živote má svoj čas a čas niekedy nemá ani na chvíľu čas... a tak je to dobre.

     

  • At 11 júla, 2006 20:43, Blogger maxim

    Hodinky na ruce,
    které tvůj čas tak neúprosně střeží,
    kdy sáhneš po klice,
    těch oprískaných hotelových dveří.
    Když vstaneš s postele
    a městem v předpisovém saku,
    vůbec né vesele,
    ji budeš doprovázet k poslednímu vlaku..
    Kdy ještě ucítíš
    naposled ve svých její teplé dlaně,
    zašeptáš tiše, piš
    a její pusa bude chutnat slaně...

     

  • At 11 júla, 2006 20:57, Blogger A 106

    No, Maxim... :-)

     

  • At 12 júla, 2006 09:23, Blogger A 106

    armin, ak si nesmrtelny, tak nie :-)

     

  • At 08 mája, 2007 21:19, Blogger Unknown

    Môže ručička predbehnúť čas?
    A môže čas predbehnúť lásku?

    Úvahy ako mnoho ďalších, nad ktorými môžeme donekonečna meditovať...

    Musím ale súhlasiť s tým, že každá sekunda prežitá s láskou je na nezaplatenie...

    A či láska môže trvať večne? Na to si musíme zodpovedať každý sám...

     
Zverejnenie komentára ~ back home