Skladáš predo mnou obrázok svojho života. Prikladáš do mozaiky nové a nové kamienky rôznych farieb a tvarov. Ešte stále neviem, aký obrázok to bude. Začínaš čiernou. Mozno preto som na začiatku videla démona, diabla, pána zla, pre ktorého niet na tomto svete miesto. Dívajúc sa do tvojich očí som však cítila, že ním nie si. Pridal si ďalšie kamienky - a zdalo sa mi, že sa začína črtať obrázok strašnej búrky na mori, v ktorej zahynie každý, kto má ten pech, že nastúpil do tej krehkej loďky tancujúcej na vlnách. Staval si mozaiku ďalej a videla som prvé lúče slnka, medzi tmavomodrú a šedú si pridával žltú, zlatú a oranžovú a ja som sa začala usmievať. Trochu ružovej a tej zelene jarných lístkov na stromoch...červená, bordová a obraz nežnel, čiernej bolo zrazu menej a menej. Obraz hral zrazu farbami a ožíval.
S úžasom sa dívam a čakám, kedy uvidím tvoj skutočný obraz a čo na ňom bude.
Už teraz viem, že je krásny.
Je to prijemne a krasne a ja som uz velka uz na to, aby som sa zlakla a cuvla. Takze to trochu rozdychame a ideme dalej.