Nie som matkou, ale bola, a možno trochu ešte som dieťaťom. A veľmi dobre viem, čo ma VTEDY najviac, najviac bolelo.
Ale po poriadku.
Moji rodičia sa rozviedli, keď som bola ozaj malá. Vtedy som to možno tak nevidela, ale po tom, ako som videla rásť moju sestru s ďalším manželom našej mamy v ďaleko horších podmienkach a stresoch, ako som mala ja, tvrdím, že ak sa rodičia, manželia nedokážu spolu normálne dohodnúť na tých každodenných maličkostiach, treba ísť radšej od seba. Život s kameňom na krku, život v strachu či nenávisti, nie je NIČ, čo by deťom mohlo prospieť.
Moji rodičia sa jedného dňa pobili. Celkom dobre si na to pamätám. Trhali si ma navzájom z rúk a ja som kričala "ocko!". Nakoniec som im - ako ináč - vypadla a spadla som na zem, po čom som už revala priamo hystericky. Vyhrala mama. Odniesla ma na rukách ku svojej kamarátke, na druhý deň k rodine svojho otca (podotýkam, že v ten deň jej otec zomrel !!!), kde sa o mňa napriek tejto udalosti jeho žena a dve nevlastné sestry mojej mamy starali. Bol to pre mňa hrozný čas. Nenávidela som to tam. Boli to pre mňa cudzí ľudia a strašne som tam trpela. Dnes sa mi zdá neuveriteľné, ako má títo ľudia prijali, vtedy som to vnímala ináč. A už vtedy začal kolotoč.
"Andulka, koho máš radšej, otecka, či mamičku?"
Tak... ak nemá jeden z rodičov naozaj výraznú charakterovú chybu, ale naozaj veľmi výraznú, dieťa nemôže na takúto otázku odpovedať. No, vlastne môže, ale nie pravdivo. Po niekoľkých týždňoch ma mama doviedla do nového bytu.
S otcom som sa vídala každú nedeľu. Moji rodičia to možno nemysleli až tak zle, trápili ma však veľmi. Používali ma na vzájomné vydieranie a trestanie, pričom musím povedať, že mama viedla s jasnou prevahou. Chápem, že to malo 24 ročné dievča, ktoré zrazu ostalo samé s dieťaťom, veľmi ťažké, tie rany, ktorá som si vtedy "schytala", stáli za to. A verím, že nie som sama.
Asi sú však na tom predsa len deti, ktoré TOTO majú každý deň doma, ktoré s rozpormi, prípadne zvukmi faciek zaspávajú, oveľa horšie. Malý človek, keď sa narodí, pozná v prvom rade svoju mamu. Trochu neskôr začne vnímať otca a potom ďalších členov rodiny. Pozoruje ich, napodobňuje ich správanie a snaží sa porozumieť pravidlám ľudského spolužitia. No beda, ak sú jeho najbližší proti sebe. Ak počúva od ocka len to zlé na mamu a naopak. Ak sa stáva predmetom vydierania ostatných členov rodiny. Ak dostáva protichodné informácie, ktoré nie je schopné stráviť.
V takom prostredí môže malé srdiečko popukať a nikto nevie, či sa niekedy naozaj zahojí. Či ešte niekedy bude schopné skutočne a naplno ľúbiť.
Prečo to píšem? Blíži sa moje bezvýznamné životné jubileum, výročie dňa, kedy som sa stala človekom a ja neviem, či moji rodičia urobili dobre a či im ďakujem.
A prosím, nechajte mi právo cítiť to tak.
... čítanie k slabej žiarovke ...
nedeľa, júna 04, 2006
Jeden malý začiatkom júna
posted by A 106 at nedeľa, júna 04, 2006
| Permalink |
| Permalink |
6 Comments:
-
2 All:
nechcela som vzbudit lutost. Kto ma pozna, vie. A som rada, ze ste radi, ze som tu.
Wabt: bravo, neexistuje alternativa. A myslim, ze predsa len je toto lepsie, aj ked luto by mi to asi nebolo.
Bubu - ty jedina vies termin, dokonca moji najblizsi kamarati mi uz gratulovali.
Os - si ma asi prvykrat naozaj dojala. Ked clovek riesi problemy, ani si to neuvedomuje, ale boliiiiii to... Stale.
V clanku som nepouzila slova "zneuzivanie deti", ale bolo to o tom... -
At 08 júna, 2006 08:48,
ostrovankaA, nenapisem ti, kasli na to, pretoze rany z detstva krvacaju ovela viac, ako si niektori dospeli (ktori nezazili) dokazu uvedomit...
napisala si to krasne, mnohokrat som chcela napisat nieco o tom, ake absurdne je pre dieta "volit", koho miluje viac...
mnohokrat som chcela napisat cosi o vsetecnych dospelych, ktori tvrdia dietatu, ze to citi, nie je celkom take, ako to citi...
ach, jaj, deti citia skutocne, opravdivo, skoda, ze sa z nich raz stanu dospeli...
ale z teba sa mohol stat aj dospely clovek, pretoze to "pravdive dieta" v tebe nezomrelo...
Mimoriadne otvorená a silná spoveď. V každom prípade by si mala radšej oslavovať narodeniny namiesto pietnej spomienky. Väčšiu a krajšiu časť života máš pred sebou, tak načo si ju dobrovoľne kaziť? Ver mi, že sa stále nájde dosť iných, ktorí to urobia za teba... :-)