a zrazu... otvoril si oči a okolo teba boli porozkladané bubny. Indiánske bubny. Prepadla ťa panika. Čože??? Oni budú robiť HLUK??? Ten tvoj výraz ublíženého dieťaťa mi vyčaril na tvári úsmev.Ostali sme sedieť a čakali, čo sa bude diať. Našťastie tu boli ľudia, ktorí hneď začali. Zavreli sme oči a vnímali rytmus bubnov, ktorý chvíľami kopíroval tlkot srdca, potom sa menil do protirytmu, všetci spolu komunikovali tou rečou bez slov a melódie sa prelínali ako plamene v ohni. Uchvátilo nás to. Vošiel si do kruhu a vzal jeden z nich. Najprv nesmelo, potom stále silnejšie si tĺkol do blany. Vytrieskal si zo seba všetok žiaľ, napätie, strach... že by ti chýbalo ticho, si už dávno zabudol.
Kto nevládal, proste položil bubon na zem, oddychoval a počúval, alebo si zobral iný... Niektorí si ľahli na zem a vnímali vibrácie vo vzduchu. Trvalo to nekonečne dlho. Čas sme však nevnímali. Necítili sme hlad, únavu... nechcelo sa nám prestať. Možno sme ani neprestali.
Také bolo dopoludnie s tlkotom tridsiatich ľudských sŕdc.
Hm,... Občas by som sa tiež rád vybubnoval...