streda, apríla 26, 2006
Keď sa ladia nástroje pred búrkou
a zhora kvapká teplý dážď
Spomeniem si na mystérium
zrodenia letnej noci

Keď sme tancovali v daždi
len za zvuku vlajúcich stúh
keď sme sa zamotali
a nemohli zo seba von

Keď celá lúka
burácala s nami
a čierna obloha
jagala sa farbami

Keď zrazu preč bol strach
boli sme tak silní
a naše nahé telá
sa mokré objímali

Keď ústa nám šteklili
steblá trávy
A milovali sme zem
i seba navzájom
 
posted by A 106 at streda, apríla 26, 2006 | Permalink |


4 Comments:


  • At 26 apríla, 2006 17:29, Blogger Terra

    zacalo hrmiet...svetlo vonka sa farbi tak zaujimavo zvlastne do nezna...a ja mam v hlave Tvoju luku

     

  • At 26 apríla, 2006 17:35, Blogger A 106

    Medenka, pustila som si Lisu Gerard a zrazu som mokrá ako vtedy. Cítim tú istú vôňu a chuť trávy...
    Tú zem.
    Padlo mi vtedy veľmi zaťažko dať vysušiť tenisky. Tá voda bola pre mňa veľmi vzácna.

     

  • At 27 apríla, 2006 16:37, Blogger Stephen Woolf

    rozpršalo sa a malé nádherné kvapky odzrkadľujúce a prepúšťajúce ostré svetlá bleskov dopadali na naše telá ....

     

  • At 27 apríla, 2006 16:40, Blogger A 106

    Vyzerá to, že sa chystá čosi podobné.
    ale vtedy... vtedy to bolo úplne iné!

     
Zverejnenie komentára ~ back home