Predsa ťa sem jedného dňa osud vyvrhol a do pľúc ti vtlačil vzduch.
Prišiel človek.
Nečakala ťa však milujúca náruč. Aj milých slov si počúvala poskromne. Nehrala si sa také hry, ako ostatné deti. Prišla si osamelá a taká si aj navždy ostala. Doniesla si si so sebou múdrosť, že nikto a nič nemôže ukojiť tvoju túžbu po naplnení vlastného osudu. Možno preto si nenachádzala pochopenie ani u najbližších a všetko nové si si musela vybojovať sama. Rozumiem ti veľmi dobre. Preto sa ti nesnažím pomôcť. Nemôžem. Som na tom rovnako, ako ty. Tiež sú pre mňa nestráviteľné mnohé tie veci, ktoré sú pre ostatných tak dôležité. A ten posledný človek, ktorý to mohol pochopiť, bola naša mama. Tá normálna mama, ktorá vždy vedela, čo je správne, hoci celý jej život bol otrávený strachom a nikdy sa neodvážila ísť za hlasom srdca. Tajne dúfala, že ak má nenormálne a čudné jedno dieťa, snáď sa vydarí druhé. Narodilo sa druhé a bolo pre ňu ešte oveľa tvrdším orieškom, ako ja. Kto by už chápal sebatýranie malého, úplne malého dieťatka... Kto má dosť pevné nervy na to, aby viezol niekoľkokrát do mesiaca dieťa na výplach žalúdka, na šitie rozpidlaných žíl a potom na psychiatriu...
Sestrička moja... ja viem, že to máš ťažké. Viem a snažím sa dúfať, že už snáď prichádzaš na to, že ak už si raz tu, ak ťa odtiaľto neberú na druhý svet, tak máš robiť to, čo je pravdivé a potrebné. Že máš dýchať, usmievať sa, žiť... najlepšie, ako vieš.
Nemôžem ti pomôcť. ale chcem ti povedať to, čo nevieš.
Rozumiem ti.
Tvoja sestra.
... čítanie k slabej žiarovke ...
streda, apríla 26, 2006
Nepýtala si sa na svet.
moja mila...