Stojím na prahu zamknutého ľadovca a hoci dýcham z plných pľúc to najhorúcejšie, čo vo mne zostalo, ľad nie a nie sa otvoriť.

Zmrznutá a polomŕtva si na ňom vyleštím malý otvor, cez ktorý aspoň nazriem dnu a vidím...

Obrysy tvárí všetkých tých, čo vychladli prirýchlo, takže nevládali viac byť vodou.

Státisíce sĺz ako horu diamantov napadaných na zemi. Stuhli, len čo vypadli z ich očí.

Srdcia puknuté na dvoje po tom, čo boli prerazené cencúľom.

Stĺpy kvapiek krvi, ktoré tu budú navždy stáť ako memento...

Našej neschopnosti vzájomne sa zahriať.