Marta si nespomínala, ako sa to stalo. Že mala zrazu Riov jazyk v uchu.
O to lepšie si spomínala, že pri akýchsi prácach vo firme bol raz chvíľu bez trička. Ten pohľad na napínajúce sa svaly na rukách, spotené čelo a vlasy prilepené na tvári...
Matne by vedela vymenovať priebeh dnešného večera z pohľadu čašníka, ktoý ich počas celých hodín obsluhoval. Nebolo toho tak veľa. Oveľa viac bolo slov... stále odvážnejších.
Jazyk v uchu nebol jej obľúbeným kľúčom. Slová, ktoré tak dobre počula napriek hlasnej hudbe, boli jednoznačnejšie. Začala sa chichotať. To sa vraj nemá. Zopakoval ich ešte raz... a niekoľkokrát. Znovu a znovu... Čo ak bola hudba predsa len hlasná? Rio sa po každej vete prebojovával hlbšie a hlbšie. CHCEM SA S TEBOU MILOVAŤ!!! DOBRE. ÁNO. Počula jeho dych... Stále tomu nemohol veriť. TY SA MI SMEJEŠ! NIE, NESMEJEM, FAKT ŤA CHCEM... chichichi.
TAK POĎ. POĎME!
V rýchlosti zaplatili a skôr bežali, ako išli do jeho bytu, ktorý bol našťastie tak blízko. Ešte stále jej to pripadalo ako dobrý vtip. Čakala, kedy to skončí, kedy sa vynorí niekto a rozuzlí situáciu slovami "skrytá kamera", či "prvý apríl"... nič. Onedlho sa za nimi zavreli dvere garzónky. Rio zmizol kdesi v tme.
Tak... tu je kúpeľňa, tu je čistý uterák... a tu som ja.
Vtedy jej došlo.
Je to tak...
Zobrala mu z ruky ten čistý uterák, zavesila ho na dvere tej kúpeľne a rozopla mu nohavice.
Do tej kúpeľne sa dostali oveľa neskôr.
veľmi motivujúce, hmmmmmmmmm