Nevidela už inú možnosť.
Hľadala ho všade. Pozerala zavretými očami skúmavo do tvárí všetkých okoloidúcich v márnej nádeji. Od toho dňa plynuli všetky ostatné ako pod čiernym dáždnikom. Všetky rovnaké. Všetky rozmazané. Do očí sa jej nedostávalo dosť svetla. Bolela ju každá myšlienka, ťažko dýchala, srdce bojovalo o každý úder. Všadeprítomný čudný zvuk jej už nepripadal tak rušivý, ako na začiatku. Zdalo sa jej, že to nikdy neskončí. Postupne strácala nádej. Nikdy ho už nestretne.
Zbohom, drahý. Asi sa stretneme až TAM. V ríši tieňov, kam raz všetci musíme.
Jediné, na čo myslela, boli mihotajúce stromy. Tá strašná zelená, taká... rýchla. Ich červené auto sa tam nehodilo. Preletelo dolu kopcom v pár sekundách. A odvtedy je tu. A dúfa... nevládze sa však opýtať, či aspoň ON žije. Vlastne, odvtedy neprehovorila. Neotvorila oči.
Občas niekto prišiel, asi mama... len tíško vzlykala. Ona však nemala čo povedať. Nie v tejto chvíli.
Jednej bezosnej noci sa zobudila. Neznesiteľná bolesť ju vytrhla z milosrdného spánku. Vedela to. On už je TAM a volá ju. Celý ten sterilný svet sa otáčal stále rýchlejšie. Musím ísť. MUSÍM sa s ním stretnúť! Počkaj, láska!
Idem!
Vykročila do neznáma. Prišla do krajiny tieňov nikým neočakávaná a nikým nevnímaná. Blúdila tmavými zákutiami večnosti, dotýkala sa všetkých okolo. Jeho však nenašla.
Prebral sa v to ráno. Správu o jej smrti prijal skoro s úľavou. Nemohol by žiť s tým, že ju dokaličil. Musí bojovať svoj život bez nôh a s puknutým srdcom sám.
... čítanie k slabej žiarovke ...
nedeľa, apríla 16, 2006
Skok do budúcnosti
pripomínalo mi to Romea a Juliu. len, že som chcel, aby Romeo zomrel a Júlia žila
ONA - z veľkej lásky, z toho klamlivého pocitu, musí trocha vytriezvieť, musí sa zbaviť svojej nočnej mory