...v tej chvíli cítila, že povedala priveľa. Len... nevedela, prečo. Čo od nej vlastne chceli počuť? Aj keby to vedela, nedokázala by to, len tak odverklíkovať "správne" odpovede.
Členovia Komisie sa tvárili tajomne. Pery stiahnuté do úzkej štrbinky, ich oči hovorili čosi ako: Myslí to vážne? Fakt nič nechápe???
Nie, nič nechápala. Je jednou z posledných svojho veku, kto ešte nevyšiel z Liahne. Pravidelne chodila skladať Skúšky schopnosti prežitia vonku, nikdy však neuspela. Jej Koncepcia života bola nevyhovujúca. Nezrelá. Jej plány poznávať svet, seba, ostatných, sa zdali Komisii nedostatočné, aby nimi mohla napĺňať svoje životné poslanie a vždy ju znovu a znovu vrátili do Liahne. Jej kamarátky, ktoré chceli spolupracovať na Veľkom pláne, ale čakali na správny čas, boli aspoň trpené. Ona vedela, že chce... čosi iné. Cítila v sebe, že to tak je správne. A povedala to aj Komisii.
"Počkaj vonku", prehovoril konečne Predseda.
A dvere sa za ňou zabuchli. Chvíľu nikto neprehovoril.
"Myslím, že nie je nádej"
"Nie, nie pre túto"
"Už dlho zaberá bunku a odmieta dospieť. Odmieta prevziať svoju úlohu."
"...dýcha náš vzduch. Nemáme ho navyše."
"a ten nový zárodok... akože sa volá? Ten vyzerá veľmi nádejne a nemá kde sa vyvíjať..."
Komisia sa dohodla jednohlasne. Dnes tu bola naposledy.
... čítanie k slabej žiarovke ...
pondelok, apríla 17, 2006
Posledný deň
nemám rád sci-fi, ale toto bolo nadčasové, teda poviem, že sa mi to páčilo a správne to vystihovalo dnešný spôsob, že musíš len poslúchať a byť stopercentne vyhovujúca, aby si tu mohla byť