Mám o desať rokov staršiu a o desať rokov mladšiu kamarátku. A ešte mladšiu a poznám tiež jednu osemdesiatročnú pani. Ešte nemám pocit života prekĺznutého medzi prstami, ale viem, že niektorí ľudia v mojom okolí áno. A viete čo?
Všetci, od detí cez teenagerov, čerstvých rodičov, štyridsiatnikov, či skoro dôchodcov, žijeme rovnako.
Čakáme.
Na prázdniny, na víkend, na výplatu, na dovolenku, na návrat milovanej osoby... Ten čas, ktorý máme ešte pred sebou a ktorý nám môžno ostatní závidia, trávime ČAKANÍM na niečo lepšie. Akoby minúty, ktoré máme k dispozícii dnes, neboli dosť vzácne...
A pritom sme celý ten čas žili...
Veru tak, bežíme, aby sme čakali a čakáme, aby sme mohli utekať...
Zabúdame, že cesta je to dôležité, nie cieľ. Nikto nám vlastne nikdy nezaručí, že do cieľa dôjdeme, ale aspoň sme sa snažili.