Z práce som sa vracala veľmi unavená.
S námahou som sa štverala do prudkého kopca, na ktorom stál náš dom (a vlastne len o trochu vyššie Slavín). Do očí sa mi tlačila zmes vyčerpania, horúceho vzduchu a sĺz. Chrbát som mala mokrý od potu ako vždy, keď teplomer ukazuje viac, ako 17 stupňov. Liezlo mi na nervy všetko. Hlavne ja.
Otvorila som dvere nášho (TOHO) bytu a do nosa mi udrela sladká vôňa. Nič som nechápala.
V kuchyni som našla... plné plechy, misy aj misky úžasne vyzerajúceho pečiva. Keby pečiva! Každý kúsok bol originál, figúrka, s ktorou sa autor musel poriadne pohrať.
- Toto som ti napiekol k narodeninám. Všetko najlepšie.
Otec! Ach, môj ocko, ktorý už dávno nežije. Kde sa tu zobral?
- Ale veď ty si nikdy nepiekol. Čo ťa to napadlo?
- To len kvôli tebe.
Objal ma ako kedysi a mne tiekli naozajstné slzy.
Potom som, neviem, prečo, išla do schránky. Otvorila som tú našu a vybrala z nej hromadu cudzej pošty. Už tu dávno nebývam. Nikto z nás tu už nebýva...
A v byte ma čakala zas len sladká vôňa koláčov.
... čítanie k slabej žiarovke ...
pondelok, februára 05, 2007
Cudzie veci
Vanda si pomaly balila veci.
Pomaly, lebo sa jej triasli ruky.
Pomaly, lebo nič nevidela.
Riasenka Max factor jej pomaly stekala dolu lícami a niektoré jej kvapky zakončili svoju dráhu na ďalekej zemi. Na bielych uterákoch.
Pavol miloval biele uteráky. Len na bielych uterákoch bolo včas vidno, že sú špinavé. Rýchlo to pochopila a menila ich skoro obdeň. Miloval tú čistú bielu. Myzííráme.
Vydávala sa v sedemnástich. Bola v treťom mesiaci a dva týždne po svadbe potratila. Rudo sa nahovado opil a vynadal jej do jalových kráv. Rozvádzala sa, keď z nej vytĺkol tretie nenarodené dieťa. Tak veľmi chcel deti! Fúru detí, určite by bol vynikajúci otec. Mal deti rád!
No po treťom potrate nasledovala operácia, po ktorej bolo jej materstvo navždy nenaplniteľným snom. Zbil ju ako hada, nakričal na ňu... vraj sa mu hnusí. Vraj načo má siať tam, kde nebude orať...
Odišla k mame. Nie nadlho. Sviatosť manželská bola porušená a v takomto hriechu ju mama nemohla podporiť.
Odišla do ďalekého mesta, kde pre zlé životné prostredie ponúkali prácu s ubytovňou. Ešte vtedy sa dalo...
Po rokoch samoty sa na firemnom výlete zoznámila s kolegovým synom. Mama im zomrela len nedávno po akejsi záhadnej pľúcnej chorobe a chlapča sa na milú tetu neplánovane uplo. Dlho nechcela o svadbe ani počuť. Ako by to vyzeralo! O dvanásť rokov mladší kolega a ona.
Pavol ju však presvedčil. Mal hebké teplé ruky, čo ukľudňovali. Rozháňali zlé spomienky. Rozotieral jej nimi po tele pokoj. Vzali sa a každá chvíľa spoločného pokoja a obyčajného šťastia bola rozprávková. Celé roky.
Až včera. Ráno odišli z domu dokončiť elektrinu na stavbe švagrininej chaty. K večeru úspešný deň zaliali... nevedela, čím. V ich rodine sa nepilo. No ako by to bolo, chlapom ani nenaliať. Paľko - čerstvý vodič sa chcel vytiahnuť. Tato, kľudne si daj. Ja ťa domov odveziem.
Našli ich až nad ránom. Ich telá už chladli. Teraz je poludnie a ona si balí veci. Musí odísť. Možno sa vráti, no teraz musí odísť, a nevie, kam. Nastúpi na prvý autobus a bude sledovať mihajúce sa stromy a skaly... Možno sa ubytuje v lacnom hoteli. Možno sa opije do nemoty.
Možno sa vráti... a možno sa vrátia aj oni...
Pomaly, lebo sa jej triasli ruky.
Pomaly, lebo nič nevidela.
Riasenka Max factor jej pomaly stekala dolu lícami a niektoré jej kvapky zakončili svoju dráhu na ďalekej zemi. Na bielych uterákoch.
Pavol miloval biele uteráky. Len na bielych uterákoch bolo včas vidno, že sú špinavé. Rýchlo to pochopila a menila ich skoro obdeň. Miloval tú čistú bielu. Myzííráme.
Vydávala sa v sedemnástich. Bola v treťom mesiaci a dva týždne po svadbe potratila. Rudo sa nahovado opil a vynadal jej do jalových kráv. Rozvádzala sa, keď z nej vytĺkol tretie nenarodené dieťa. Tak veľmi chcel deti! Fúru detí, určite by bol vynikajúci otec. Mal deti rád!
No po treťom potrate nasledovala operácia, po ktorej bolo jej materstvo navždy nenaplniteľným snom. Zbil ju ako hada, nakričal na ňu... vraj sa mu hnusí. Vraj načo má siať tam, kde nebude orať...
Odišla k mame. Nie nadlho. Sviatosť manželská bola porušená a v takomto hriechu ju mama nemohla podporiť.
Odišla do ďalekého mesta, kde pre zlé životné prostredie ponúkali prácu s ubytovňou. Ešte vtedy sa dalo...
Po rokoch samoty sa na firemnom výlete zoznámila s kolegovým synom. Mama im zomrela len nedávno po akejsi záhadnej pľúcnej chorobe a chlapča sa na milú tetu neplánovane uplo. Dlho nechcela o svadbe ani počuť. Ako by to vyzeralo! O dvanásť rokov mladší kolega a ona.
Pavol ju však presvedčil. Mal hebké teplé ruky, čo ukľudňovali. Rozháňali zlé spomienky. Rozotieral jej nimi po tele pokoj. Vzali sa a každá chvíľa spoločného pokoja a obyčajného šťastia bola rozprávková. Celé roky.
Až včera. Ráno odišli z domu dokončiť elektrinu na stavbe švagrininej chaty. K večeru úspešný deň zaliali... nevedela, čím. V ich rodine sa nepilo. No ako by to bolo, chlapom ani nenaliať. Paľko - čerstvý vodič sa chcel vytiahnuť. Tato, kľudne si daj. Ja ťa domov odveziem.
Našli ich až nad ránom. Ich telá už chladli. Teraz je poludnie a ona si balí veci. Musí odísť. Možno sa vráti, no teraz musí odísť, a nevie, kam. Nastúpi na prvý autobus a bude sledovať mihajúce sa stromy a skaly... Možno sa ubytuje v lacnom hoteli. Možno sa opije do nemoty.
Možno sa vráti... a možno sa vrátia aj oni...
piatok, novembra 03, 2006
Kucapaca a kalamita
Ráno som sa zobudila s neurčitým pocitom... viny, prehry... a čoho ešte?
Zrady.
Zrady seba, jeho, či zrady ich OBOCH? Alebo snáď niekto zradil mňa? Žeby ja?
Celý deň som chodila v sandálkach na veľmi vysokých podpätkoch. Až som sa bála, že zletím a rozbijem si držku o čerstvý sneh. Že ho zafarbím na červeno, keď sa mi bolesť porynie z nosa.
Zastihli ma hlavne dobré správy, a našla som v sebe hnus. Pokúsila som sa ho vyšpárať klincom stovkou, ale tam už to bolo veľmi citlivé. Nechala som tak. Budeš mi ho musieť pofúkať. Snáď sa ti podarí ho odfúknuť navždy a v mojom dome sa rozhostí pokoj.
Z vrecka som si vybrala hrsť snehu a nahmatala tri mokré orechy.
Asi ešte bude lepšie.
... a pocit, že som tvoja!
nedeľa, októbra 22, 2006
Hrozná noc...
Spala som s ním...Vlastne... čo to hovorím!
Neviem, prečo som použila tieto slová!
Vlastne som skoro nezažmúrila oči. Každou minútou som cítila nové a nové stopy jeho bozkov na rukách, tvári...
Nemohla som prestať na ne myslieť. Každý sa mi vryl hlboko do kože a znovu a znovu mi pripomínal jeho túžbu...
Keby bol aspoň ticho...
Aspoň na malý moment môcť zdriemnuť...
A keby bol aspoň ON...
Takže správne by som mala napísať:
Nespala som kvôli NEJ.
Som celá doštípaná samičkou komára. A nevyspatá až strach. Ak ju dnes nechytím a nepomstím svoju krv, čaká ma ďalšia prebdetá noc!
nedeľa, októbra 15, 2006
Tak čo je vlastne skryté?
Ešte nedávno ma do biela iritovalo, keď sa ma nejaká vychudnutá pipka snažila na ulici nahovoriť, nech si dám zmerať skrytý tuk. Aká drzosť!!! Mám ja snáď skrytý tuk? Všeličo by som mohla vo svojom tele označiť za skryté. Kosti, svaly, všetky tie orgány, o ktorých samozrejme ani netuším, kde vlastne sú... veď skryté, nie? A mozog, samozrejme, veľa ľudí dodnes v neho neverí. Ale tuk??? Ten som mala verejný a navyše dosť výrazne a esteticky rozmiestnený. Netrvalo dlho a objavujem nepoznané. Nie, že by som bola krehká krása v štýle Kate Moss po trojtýždňovej hladovke, ale skromne podotýkam, že ma nespoznali niektoré dobré kamarátky. Netušila som, že koľko kostí mám na pleciach, chrbte, na zadku... To všetko bolo donedávna mäkké a trasľavé. Teraz chytám svoje telo a nespoznávam ho. Budem sa musieť ospravedlniť tým pipkám a dať si ten skrytý tuk zmerať. Veď som čítala, že nebezpečenstvo anorexie spočíva v tom, že si človek stále pripadá tlstý a chudne. A... čo ak?
sobota, októbra 14, 2006
Výnimočne inšpirované reťazovým mailom
Toto nerobievam, neuznávam, nerada. Ale našla som niečo, čo tak veľmi vystihuje to, čo cítim, že som sa rozhodla sa podeliť. Ak máte náhodou pocit, že tento "článok" o mne nič nehovorí, ako vždy to svedčí o tom, že ma poznáte málo. Tento článok JE o mne:
Byl jednou jeden mladý pár s chlapcem ve věku 12 let.
Rozhodli se cestovat, pracovat a poznávat svět.
A tak se rozjeli do světa se svým oslem.
Přijeli do první vesnice, lid jejich příchod komentoval: „podívejte na toho nevychovaného chlapce... on na oslu a chudáci unavení rodiče pěšky. Že to tak nechají!" A tak manželka řekla manželovi:
„Nedovolme, ať mluví špatně o našem synovi.“
Manžel sundal dítě a sám nasedl na osla.
Přijeli do druhé vesnice. Lid bručel:
„Podívejte na toho nestoudného otce! Nechá manželku a syna trápit se pěšky,
zatímco on se veze na oslu."
Tak muž sestoupil a nechal posadit manželku.
On se synem vedli osla za uzdu.
Přijeli do třetí vesnice a lid to opět komentoval: „Chudák muž! Po namáhavé celodenní práci nechá sedět manželku na oslu. A chudák chlapec! Jak nešlechetnou matku má!“
A tak se rozhodli sednout na osla všichni tři.
Znovu vyrazili na pouť.
Když přijeli do čtvrté vesnice, zaslechli, co si říkal lid:
„Jsou to bestie. Větší bestie, než sám osel, co je nese.
Umořili by ho k smrti,místo aby sestoupili a kráčeli svorně vedle něho..“
Ale v další vesnici nemohli
věřit svým uším, když slyšeli:
„Hele, to jsou ti tři idioti, co kráčejí pěšky, i když mají osla, který je může nést!“
Rozhodli se cestovat, pracovat a poznávat svět.
A tak se rozjeli do světa se svým oslem.
Přijeli do první vesnice, lid jejich příchod komentoval: „podívejte na toho nevychovaného chlapce... on na oslu a chudáci unavení rodiče pěšky. Že to tak nechají!" A tak manželka řekla manželovi:
„Nedovolme, ať mluví špatně o našem synovi.“
Manžel sundal dítě a sám nasedl na osla.
Přijeli do druhé vesnice. Lid bručel:
„Podívejte na toho nestoudného otce! Nechá manželku a syna trápit se pěšky,
zatímco on se veze na oslu."
Tak muž sestoupil a nechal posadit manželku.
On se synem vedli osla za uzdu.
Přijeli do třetí vesnice a lid to opět komentoval: „Chudák muž! Po namáhavé celodenní práci nechá sedět manželku na oslu. A chudák chlapec! Jak nešlechetnou matku má!“
A tak se rozhodli sednout na osla všichni tři.
Znovu vyrazili na pouť.
Když přijeli do čtvrté vesnice, zaslechli, co si říkal lid:
„Jsou to bestie. Větší bestie, než sám osel, co je nese.
Umořili by ho k smrti,místo aby sestoupili a kráčeli svorně vedle něho..“
Ale v další vesnici nemohli
věřit svým uším, když slyšeli:
„Hele, to jsou ti tři idioti, co kráčejí pěšky, i když mají osla, který je může nést!“
Závěr: Pořád tě budou kritizovat, budou o tobě špatně mluvit, bude obtížné potkat někoho,kdo tě bude brát takového, jaký jsi.
Proto: žij podle svojí víry. Dělej to, co ti radí srdce...
To co chceš... Lidský život je divadelní představení,
které se hraje bez předchozích zkoušek.
Zpívej, směj se, tancuj, měj rád...a žij intenzivně
každý okamžik tvého života... dříve, než spadne opona
a hra skončí bez potlesku.
(Charlie Chaplin)
Nemusíte to posielať nikomu, stačí, ak viete...
