Stošestka

2007-06-07T16:56:00.000+02:00

Z práce som sa vracala veľmi unavená.
S námahou som sa štverala do prudkého kopca, na ktorom stál náš dom (a vlastne len o trochu vyššie Slavín). Do očí sa mi tlačila zmes vyčerpania, horúceho vzduchu a sĺz. Chrbát som mala mokrý od potu ako vždy, keď teplomer ukazuje viac, ako 17 stupňov. Liezlo mi na nervy všetko. Hlavne ja.
Otvorila som dvere nášho (TOHO) bytu a do nosa mi udrela sladká vôňa. Nič som nechápala.
V kuchyni som našla... plné plechy, misy aj misky úžasne vyzerajúceho pečiva. Keby pečiva! Každý kúsok bol originál, figúrka, s ktorou sa autor musel poriadne pohrať.
- Toto som ti napiekol k narodeninám. Všetko najlepšie.
Otec! Ach, môj ocko, ktorý už dávno nežije. Kde sa tu zobral?
- Ale veď ty si nikdy nepiekol. Čo ťa to napadlo?
- To len kvôli tebe.
Objal ma ako kedysi a mne tiekli naozajstné slzy.
Potom som, neviem, prečo, išla do schránky. Otvorila som tú našu a vybrala z nej hromadu cudzej pošty. Už tu dávno nebývam. Nikto z nás tu už nebýva...
A v byte ma čakala zas len sladká vôňa koláčov.

Cudzie veci

2007-02-05T21:35:00.000+01:00

Vanda si pomaly balila veci.
Pomaly, lebo sa jej triasli ruky.
Pomaly, lebo nič nevidela.
Riasenka Max factor jej pomaly stekala dolu lícami a niektoré jej kvapky zakončili svoju dráhu na ďalekej zemi. Na bielych uterákoch.
Pavol miloval biele uteráky. Len na bielych uterákoch bolo včas vidno, že sú špinavé. Rýchlo to pochopila a menila ich skoro obdeň. Miloval tú čistú bielu. Myzííráme.
Vydávala sa v sedemnástich. Bola v treťom mesiaci a dva týždne po svadbe potratila. Rudo sa nahovado opil a vynadal jej do jalových kráv. Rozvádzala sa, keď z nej vytĺkol tretie nenarodené dieťa. Tak veľmi chcel deti! Fúru detí, určite by bol vynikajúci otec. Mal deti rád!
No po treťom potrate nasledovala operácia, po ktorej bolo jej materstvo navždy nenaplniteľným snom. Zbil ju ako hada, nakričal na ňu... vraj sa mu hnusí. Vraj načo má siať tam, kde nebude orať...
Odišla k mame. Nie nadlho. Sviatosť manželská bola porušená a v takomto hriechu ju mama nemohla podporiť.
Odišla do ďalekého mesta, kde pre zlé životné prostredie ponúkali prácu s ubytovňou. Ešte vtedy sa dalo...
Po rokoch samoty sa na firemnom výlete zoznámila s kolegovým synom. Mama im zomrela len nedávno po akejsi záhadnej pľúcnej chorobe a chlapča sa na milú tetu neplánovane uplo. Dlho nechcela o svadbe ani počuť. Ako by to vyzeralo! O dvanásť rokov mladší kolega a ona.
Pavol ju však presvedčil. Mal hebké teplé ruky, čo ukľudňovali. Rozháňali zlé spomienky. Rozotieral jej nimi po tele pokoj. Vzali sa a každá chvíľa spoločného pokoja a obyčajného šťastia bola rozprávková. Celé roky.
Až včera. Ráno odišli z domu dokončiť elektrinu na stavbe švagrininej chaty. K večeru úspešný deň zaliali... nevedela, čím. V ich rodine sa nepilo. No ako by to bolo, chlapom ani nenaliať. Paľko - čerstvý vodič sa chcel vytiahnuť. Tato, kľudne si daj. Ja ťa domov odveziem.
Našli ich až nad ránom. Ich telá už chladli. Teraz je poludnie a ona si balí veci. Musí odísť. Možno sa vráti, no teraz musí odísť, a nevie, kam. Nastúpi na prvý autobus a bude sledovať mihajúce sa stromy a skaly... Možno sa ubytuje v lacnom hoteli. Možno sa opije do nemoty.
Možno sa vráti... a možno sa vrátia aj oni...

Kucapaca a kalamita

2006-11-03T17:06:00.000+01:00

Ráno som sa zobudila s neurčitým pocitom... viny, prehry... a čoho ešte?
Zrady.
Zrady seba, jeho, či zrady ich OBOCH? Alebo snáď niekto zradil mňa? Žeby ja?
Celý deň som chodila v sandálkach na veľmi vysokých podpätkoch. Až som sa bála, že zletím a rozbijem si držku o čerstvý sneh. Že ho zafarbím na červeno, keď sa mi bolesť porynie z nosa.
Zastihli ma hlavne dobré správy, a našla som v sebe hnus. Pokúsila som sa ho vyšpárať klincom stovkou, ale tam už to bolo veľmi citlivé. Nechala som tak. Budeš mi ho musieť pofúkať. Snáď sa ti podarí ho odfúknuť navždy a v mojom dome sa rozhostí pokoj.
Z vrecka som si vybrala hrsť snehu a nahmatala tri mokré orechy.
Asi ešte bude lepšie.

... a pocit, že som tvoja!

Hrozná noc...

2006-10-22T12:14:00.000+02:00

Spala som s ním...
Vlastne... čo to hovorím!
Neviem, prečo som použila tieto slová!
Vlastne som skoro nezažmúrila oči. Každou minútou som cítila nové a nové stopy jeho bozkov na rukách, tvári...
Nemohla som prestať na ne myslieť. Každý sa mi vryl hlboko do kože a znovu a znovu mi pripomínal jeho túžbu...
Keby bol aspoň ticho...
Aspoň na malý moment môcť zdriemnuť...
A keby bol aspoň ON...
Takže správne by som mala napísať:
Nespala som kvôli NEJ.
Som celá doštípaná samičkou komára. A nevyspatá až strach. Ak ju dnes nechytím a nepomstím svoju krv, čaká ma ďalšia prebdetá noc!

Tak čo je vlastne skryté?

2006-10-15T21:35:00.000+02:00

Ešte nedávno ma do biela iritovalo, keď sa ma nejaká vychudnutá pipka snažila na ulici nahovoriť, nech si dám zmerať skrytý tuk. Aká drzosť!!! Mám ja snáď skrytý tuk? Všeličo by som mohla vo svojom tele označiť za skryté. Kosti, svaly, všetky tie orgány, o ktorých samozrejme ani netuším, kde vlastne sú... veď skryté, nie? A mozog, samozrejme, veľa ľudí dodnes v neho neverí. Ale tuk??? Ten som mala verejný a navyše dosť výrazne a esteticky rozmiestnený. Netrvalo dlho a objavujem nepoznané. Nie, že by som bola krehká krása v štýle Kate Moss po trojtýždňovej hladovke, ale skromne podotýkam, že ma nespoznali niektoré dobré kamarátky. Netušila som, že koľko kostí mám na pleciach, chrbte, na zadku... To všetko bolo donedávna mäkké a trasľavé. Teraz chytám svoje telo a nespoznávam ho. Budem sa musieť ospravedlniť tým pipkám a dať si ten skrytý tuk zmerať. Veď som čítala, že nebezpečenstvo anorexie spočíva v tom, že si človek stále pripadá tlstý a chudne. A... čo ak?

Výnimočne inšpirované reťazovým mailom

2006-10-14T13:18:00.000+02:00

Toto nerobievam, neuznávam, nerada. Ale našla som niečo, čo tak veľmi vystihuje to, čo cítim, že som sa rozhodla sa podeliť. Ak máte náhodou pocit, že tento "článok" o mne nič nehovorí, ako vždy to svedčí o tom, že ma poznáte málo.

Tento článok JE o mne:

Byl jednou jeden mladý pár s chlapcem ve věku 12 let.
Rozhodli se cestovat, pracovat a poznávat svět.
A tak se rozjeli do světa se svým oslem.
Přijeli do první vesnice, lid jejich příchod komentoval: „podívejte na toho nevychovaného chlapce... on na oslu a chudáci unavení rodiče pěšky. Že to tak nechají!" A tak manželka řekla manželovi:
„Nedovolme, ať mluví špatně o našem synovi.“
Manžel sundal dítě a sám nasedl na osla.
Přijeli do druhé vesnice. Lid bručel:
„Podívejte na toho nestoudného otce! Nechá manželku a syna trápit se pěšky,
zatímco on se veze na oslu."
Tak muž sestoupil a nechal posadit manželku.
On se synem vedli osla za uzdu.
Přijeli do třetí vesnice a lid to opět komentoval: „Chudák muž! Po namáhavé celodenní práci nechá sedět manželku na oslu. A chudák chlapec! Jak nešlechetnou matku má!“
A tak se rozhodli sednout na osla všichni tři.
Znovu vyrazili na pouť.
Když přijeli do čtvrté vesnice, zaslechli, co si říkal lid:
„Jsou to bestie. Větší bestie, než sám osel, co je nese.
Umořili by ho k smrti,místo aby sestoupili a kráčeli svorně vedle něho..“
Ale v další vesnici nemohli
věřit svým uším, když slyšeli:
„Hele, to jsou ti tři idioti, co kráčejí pěšky, i když mají osla, který je může nést!“

Závěr: Pořád tě budou kritizovat, budou o tobě špatně mluvit, bude obtížné potkat někoho,kdo tě bude brát takového, jaký jsi.
Proto: žij podle svojí víry. Dělej to, co ti radí srdce...
To co chceš... Lidský život je divadelní představení,
které se hraje bez předchozích zkoušek.
Zpívej, směj se, tancuj, měj rád...a žij intenzivně
každý okamžik tvého života... dříve, než spadne opona
a hra skončí bez potlesku.
(Charlie Chaplin)

Nemusíte to posielať nikomu, stačí, ak viete...

Uviaznuť

2006-10-08T19:13:00.000+02:00

Len jedna vec je horšia, ako prehrať.

Uviaznuť uprostred nedohratého boja.
Nemôcť zvíťaziť, ale ani prehrať.
Nemôcť sa pohnúť.
Nepoznať riešenie.

Rozhodla som sa skočiť, riskovať smrť roztrepaním sa o tvrdú zem...

... len nech už nevisím vo vzduchoprázdne.

A žijem...

Ráno

2006-10-06T07:13:00.000+02:00

...než otvorím oči

...než si nalejem vodu do pohára

...než siahnem po hrebeni

pýtam sa Slnka i Mesiaca, či si sa dnes už usmial

asi je to láska

Právo nemať rád...

2006-09-29T16:47:00.000+02:00

Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého...

Tak nás učí božie slovo. A tiež učí, že blížny je každý. A mňa táto snaha priviedla na pokraj šialenstva.

Podriaďovala som sa ľuďom, ktorí žiadali odo mňa nemožné, či nepodstatné, a nevedeli ani ň o tom, čo prežívam a za akých okolností som v tej situácii, v akej som. Áno, učili ma slušnosti, držať hubu a ak ma bijú, nastavovať druhé líce.

Ale to nie je láska. Určite nie som povinná kvôli spokojnosti cudzích ľudí meniť svoj život, svoje správanie, svoje priority.

Dnes bola u nás zákazníčka a v istej chvíli som ju upozornila, že by som potrebovala trochu kľudu. Veľmi rýchlo som potrebovala urobiť niečo, na čo som sa potrebovala veľmi sústrediť. A táto milá pani nebola u nás služobne.

Je dílerkou všetkých MLM, aké si viete predstaviť a jej čvirikanie nemalo konca kraja. Od akejkoľvek témy vie prejsť k jednému, druhému, alebo prinajhoršom ôsmemu jej výrobku, ktorý potrebujete, ináč zahyniete. A neverili by ste... akonáhle zistí, že ste si výrobok A (za 1400) kúpili minule, plynule vás oboznámi so skutočnosťou, že potom iste potrebujete B (za 780), lebo užívať prípravok A bez B je vyslovený hazard so svojím zdravím (čo pred mesiacom nevedela). Práve dnes som to nevydržala pri jej slovách, že piť túto minerálku je samovražda (!!!). Správne sa má piť voda prefiltrované filtrom za 30000,-

Ale kúpite u nej aj kartičky na harmonizáciu čakier (minule ma bolela hlava, tak mi ich strašne potrebovala harmonizovať, hoci som povedala, že o nič také nestojím). Kývala nado mnou tou kartičkou (predpokladám, že aspoň za USD 1000) a stále mi opakovala, že by som mala padať dozadu. Nič také. Výsledok? Je to so mnou horšie, než si myslela. Som nielen zablokovaná, som ÚPLNE zablokovaná (podľa mňa beznádejne). Bolo mi blbé ju poslať do dámskych rodidiel. Veď do akých iných, čo???

Hovorte si čo chcete, podľa mňa sa duševný, duchovný a neviemaký stav jedinca dá ľahko posúdiť podľa jednoduchých znakov. Každý máme prúsery, každému sa nedarí a každý občas chrchle. Ale táto pani má život tak prešpikovaný problémami, že druhú takú by ste ťažko hľadali. Možno práve preto, že je posadnutá hrabať sa do života ľuďom, ktorí o to nestoja a k životu ju nepotrebujú. Každému chce pomáhať... a samozrejme inkasovať. To musí byť krásny pocit!

Pripisujem si ju na zoznam ľudí, ktorých nemám rada...

... s tebou...

2006-09-21T00:00:00.000+02:00

moje ruky dnes voňajú tebou

povedal si mi
raz sa budeme milovať až do rána
a tie slová spustili lavínu citov

do rána?

celý deň

týždeň

mesiac

rok

život

už teraz sa s tebou milujem

navždy

Naruby

2006-09-16T17:37:00.000+02:00

Vtrhla ku mne s naliehavosťou vlastnou veľkým veciam. Zazvonila pri mojich dverách a proste mi oznámila, že bude u mňa navždy.

Vraj už nebude môj život, čo býval.

Vraj už nikdy nebude nič rovnaké.

Zadúšam sa radosťou i novými smútkami a strachmi.

Obliekam si zimomriavky, hoci je stále leto, líham s tisíckou myšlienok i obáv...

Či toto nové spolužitie zvládnem.

Či som pripravená zvládať prílev šťastia, v ktorom sa srdce utápa, i bolesť, ktorá by nebola mojou, nebyť JEJ.

Pohľad vlhkých očí i záplavu sĺz bolesti.

No nebyť JEJ...

... by som to už dnes nebola ja.

Tej, čo teraz býva so mnou v mojom živote.

Nevinnosť?

2006-09-06T16:39:00.000+02:00

Chce sa mi vracať...
Práve som sa vrátila z venčenia a mám čo robiť so svojím žalúdkom.
Hneď pri dome som minula partiu mládežníkov 10 - 13, väčšina z nich boli dievčatá. Poznáte to, také pubertálne reči. Ani ma to nezaujíma. Ale viete, tieto ročníky hovoria trochu hlasnejšie, ako by sa patrilo...

- No, a sviňa mi predal staré granule, a ešte chcel aj pusu...
- Áno, aj ... hovorila, že jej predal staré granule...

...úplne nepodstatný rozhovor.
Pokazené granule.
Jedno viem, že v tejto republike granule nepredávajú trinásťroční chlapci.

Kedy som naposledy vracala na ulici? Vybavila sa mi situácia... ja, 12.
Výťah dvanásťposchodového domu a prvýkrát v živote vo výstrihu mužská ruka.
- Tak čo, krasavička, a pusu mi nedáš?

O chvíľu neskôr som skupinku stretla znovu.
- Ja som nemala, len dva šluky!

Neviniatka.

K tomuto článku si neprosím diskusiu. Príspevky zmažem.

Už dávno...

2006-08-30T16:55:00.000+02:00

...viem, že ťa milujem.

Kričí mi to moje srdce dňom i nocou.

Zaspávam i prebúdzam sa s tvojím menom na perách.

Vo sne hľadím do tvojich očí a hladia ma tvoje dlane.

V srdci mi hrá pieseň o tebe, už-už ju zaspievať.

Chcela by som ti povedať...

Napísať to na veľký billboard:

Milujem ťa, láska!

Ale tvoje meno, ani kam ho umiestniť, netuším...

Tak poraď.

Čas je voda v koši...

2006-08-29T09:00:00.000+02:00

Mám o desať rokov staršiu a o desať rokov mladšiu kamarátku. A ešte mladšiu a poznám tiež jednu osemdesiatročnú pani.

Ešte nemám pocit života prekĺznutého medzi prstami, ale viem, že niektorí ľudia v mojom okolí áno. A viete čo?

Všetci, od detí cez teenagerov, čerstvých rodičov, štyridsiatnikov, či skoro dôchodcov, žijeme rovnako.

Čakáme.

Na prázdniny, na víkend, na výplatu, na dovolenku, na návrat milovanej osoby... Ten čas, ktorý máme ešte pred sebou a ktorý nám môžno ostatní závidia, trávime ČAKANÍM na niečo lepšie. Akoby minúty, ktoré máme k dispozícii dnes, neboli dosť vzácne...

A pritom sme celý ten čas žili...

Silné slová

2006-08-16T22:39:00.000+02:00

poznám váhu a vážnosť slov
a celý život som si dávala pozor
aby som nepoužívala prisilné slová nadarmo
v poslednom čase
sa chvíľami desím
aké silné slová hovorím

mám z nich stiahnuté hrdlo a v očiach slzy
ale tentokrát myslím
KAŽDÉ z nich úplne vážne
a nemôžem ináč

Hádanka

2006-08-08T17:36:00.000+02:00

Často som sa ťa pýtala, či sa cítiš milovaný.
Odpovedal si mi len pousmiatím a slovami: "Si zlatá..."
A ja dodnes neviem.

Voda v tvári

2006-08-07T17:06:00.000+02:00

svet sa zmenil z vyprahnutej púšte na krajinu tisícich jazier

dívam sa z okna, na hrnčeku s čajom si zohrievam studené prsty

a cestou domov budem dúfať

že nám tváre vybozkávajú tie isté kvapky dažďa

O pominuteľnosti...

2006-08-05T15:57:00.000+02:00

V poslednom čase ma pochytil iracionálny strach.
Bojím sa, že stratím, niečo, čo NEMÁM. Asi sa to celkom nedá, ale je mi z toho... zvláštne.
A po rozume mi behá ďalšia z mojich obľúbených pesničiek od C&K vocalu. Ak by som vedela, vyjadrím to lepšie. Ono to, žiaľ, asi ani nejde.

Co se vlastně vyhne nám
vždyť to, co máme na dosah
se vzdálí...
co k nám z dálky přichází
na horizontu k přečtení
se blíží...

To co nechceš to se vždycky blíží
to co chceš tě míjí dál a dál
v tobě dech miniatur
a tichý klid muzeí
to víš...
máš strach z moderních kreatur
sluhů, bomb a úspěchů
co s tím...

Co máme v rukou tisknem tak
že se to změní v pouhý prach
a v pláči..
co hodíme do větru
to nám vzkáže po travách
jak žít...

ÚLET

2006-08-04T20:01:00.000+02:00

Marta si nespomínala, ako sa to stalo. Že mala zrazu Riov jazyk v uchu.
O to lepšie si spomínala, že pri akýchsi prácach vo firme bol raz chvíľu bez trička. Ten pohľad na napínajúce sa svaly na rukách, spotené čelo a vlasy prilepené na tvári...
Matne by vedela vymenovať priebeh dnešného večera z pohľadu čašníka, ktoý ich počas celých hodín obsluhoval. Nebolo toho tak veľa. Oveľa viac bolo slov... stále odvážnejších.
Jazyk v uchu nebol jej obľúbeným kľúčom. Slová, ktoré tak dobre počula napriek hlasnej hudbe, boli jednoznačnejšie. Začala sa chichotať. To sa vraj nemá. Zopakoval ich ešte raz... a niekoľkokrát. Znovu a znovu... Čo ak bola hudba predsa len hlasná? Rio sa po každej vete prebojovával hlbšie a hlbšie. CHCEM SA S TEBOU MILOVAŤ!!! DOBRE. ÁNO. Počula jeho dych... Stále tomu nemohol veriť. TY SA MI SMEJEŠ! NIE, NESMEJEM, FAKT ŤA CHCEM... chichichi.
TAK POĎ. POĎME!
V rýchlosti zaplatili a skôr bežali, ako išli do jeho bytu, ktorý bol našťastie tak blízko. Ešte stále jej to pripadalo ako dobrý vtip. Čakala, kedy to skončí, kedy sa vynorí niekto a rozuzlí situáciu slovami "skrytá kamera", či "prvý apríl"... nič. Onedlho sa za nimi zavreli dvere garzónky. Rio zmizol kdesi v tme.
Tak... tu je kúpeľňa, tu je čistý uterák... a tu som ja.
Vtedy jej došlo.
Je to tak...
Zobrala mu z ruky ten čistý uterák, zavesila ho na dvere tej kúpeľne a rozopla mu nohavice.
Do tej kúpeľne sa dostali oveľa neskôr.

Už ťa nepotrebujem

2006-07-28T23:42:00.000+02:00

To poznanie ma zarazilo, prekvapilo, šokovalo.
Nie, to nie je možné!
Nechcem stratiť to cenné, čo sme si prinášali, nechcem ťa odkopnúť ako nepotrebnú vec!
Potom som pochopila.

Už môžeme byť spolu LEN TAK.

Lidský mozek

2006-07-23T10:56:00.000+02:00

Nedá mi... Nie je to moja báseň, ale zdá sa mi tak aktuálna, že ju sem musím dať. Znova z pera krásnej dámy, Zuzky Hanzlovej.

Není tak těžké
dívat se cizíma očima
na to, co sotva vnímám
není tak těžké
poslouchat cizíma ušima
to, co mě nezajímá
není tak těžké
vzít si cizí rukou
to, co mi právě schází
není tak těžké
lhát cizími ústy
a zaštítit se frází

Lidský mozek
náhlý šok i zkrat
Lidský mozek
počítač nálezů i ztrát
Lidský mozek
s lidsky krátkou pamětí
Lidský mozek
čeká celá staletí

Není tak lehké
dívat se svýma očima
na ty, co jsou jak slepí
Není tak lehké
poslouchat svýma ušima
tříšť slov, a sbírat střepy
Není tak lehké
zvednout první ruku
v gestu usmíření
Není tak lehké
promluvit nahlas
když ostatní jsou němí...

Zlomené

2006-07-18T18:37:00.000+02:00

... keď dohovoril svoj príbeh, rozopol si košeľu a ukázal jazvu v strede hrude...

"toto mi urobila moja veľká láska"

bez najmenšieho zaváhania sa rany dotkla

"Bolí?"

...vtedy pocítil teplo z jej ruky...

"už nie"

Voda života

2006-07-16T21:19:00.000+02:00

Sedím na brehu svojej duše
a dívam sa, ako sa jej vlny ponáhľajú
kamsi do budúcna
Každá len na chvíľu
pobozká lúč slnka presvitajúci
pomedzi listy stromov
a vystíska všetky kamene
akoby si chcela zapamätať ich tvar
naveky
a ja ti, láska moja hlboko v mojom srdci
ukrytá, ďakujem
že som nevyschla
a žijem

Obálka

2006-07-12T18:42:00.000+02:00

Vo veku 19 rokov som objavila pre mňa novú hudbu. C & K Vocal a im spriaznených hudobníkov a spevákov. Tak som sa dostala o Otovi Petřinovi a jeho albumu Superrobot. A keďže mi jedna pesnička víri v duši už pár dní, chcem sa s vami podeliť o jej text. Stojí za to, aj keď je dlhší.

Zámek z pečetí
vzadu má obálka tvá
má jich stejně
jak v den početí
šest bys měl jich zlámat
však sedmá dál zbude ti
Hrozně chceš znát - co je tam
věděl bys rád - co je tam
nesmíš se bát

bílou obálku
trochu mládím smačkanou
dál si chrání
těch sedm pečetí
jsou v nich týdny příští
snad přínos tvůj století
Nebo je v ní - prázdný list
kdo a co ví - máš strach číst
o sobě číst

Léta jdou
a sníváš míň
tvůj příběh krátí se
pečetí se bojíš dál
i zprávy v dopise
ten v kapse máš
tam se skryl
už nemoh snést tvé
"Kdybych byl..."

Kdybys byl
míň se bál
byl bys vzlétl
snad i vzplál
jak den

dál obálku máš
a je stále netčená
ta se nedá spálit se smetím
nejspíš bílý lístek
ten bude tvou závětí
pečetě jsou netčené
však zlámat jdou, ne, že ne
k tomu tu jsou

Já znám ten film
co se míhá vědomím
a nejen tvým
tvuj film jsem já
JÁ jsi střed
to je klíčů, to je klíčů
každým z nich ráj odmykáš
sám své nic NIC rád i za ně dáš
já nejsem Mefisto
i ty máš málo z Fausta
on měl krédo
já tě znám

Co s tebou
ty se necháš nést
chceš nebýt i být
hážeš svůj úděl
na konto mámy
tvůj svět jsou krámy
když pravdu nemám
pečetě lámej a čti
přelom i pečeť
tu dávnou - sedmou

S obálkou svou...

...snívalo sa mi, že malá ručička dobehla veľkú...

2006-07-10T18:22:00.000+02:00

Prečítala som si ten mail. Ani neviem, ako som si ľahla na gauč a bez slova a dychu civela do stropu. Nekonečne dlho. Neplakala som. Možno preto, že som sa proste zabudla napiť. Možno preto ma v suchých očiach neznesiteľne škriabali kryštáliky soli. Spoveď človeka, ktorý nemá čas. Ktorý zakaždým, keď sa priblíži k tomu správnemu vagónu, čo by snáď mohol ísť do cieľa, vidí ho odchádzať.

Je tu odpoveď. Je však pre nás, smrteľníkov, zhola nepochopiteľná. Odpoveď na otázku stárnutia, chorôb a postupného ničenia tela - a smrti. A podľa mňa je len jedna.

ČAS

Moja jediná naplnená láska v živote trvala tri roky. Keby som ich neprežila, neverila by som, že láska existuje. Sú tri roky v živote veľa, či málo? Keď som ju strácala, najviac ma desila myšlienka definitívnosti. To je nad moje chápanie. Aj o rok? O sto? O tisíc? A čo o milión rokov? Stále ma nebude milovať ako včera?

Niektoré veci vraj stačí prežiť raz, ochutnať, ponoriť sa, prežiť malú smrť utopením. A celý ďalší život mať poznačený týmto silným stretnutím. Byť NAVŽDY iný, lebo SOM MILOVAL. ŽIL SOM. Osho hovorí, že kto prežil extázu, nezomrie, lebo v nej je večnosť. A ty si predsa zomrel a to sa dá len raz...
Priateľu môj, nech máš akýkoľvek pocit kliatby, márnosti, či zomierania, vedz, že nikto z nás na ten pocit nemá liek. Áno, ľudia si zapnú televízor, na pár momentov je najdôležitejšie, aby tak, či naopak skončil futbal, či aby sa zachránila, či dokonca za princa vydala hlavná hrdinka seriálu. Denne sa snažia dobre zastať svoje v tomto živote, MAŤ veci, ktoré oni a ich blízki potrebujú a nevšímajú si, ako neúprosne ich rieka života unáša do mora.

Bojujeme však o svoj život. O pocit, že sme žili a nič nepremárnili.
A sekundy prežité s tvojou láskou nie sú premrhaným časom. Aj keď žiadna, naozaj žiadna láska nemôže trvať navždy.

Zrazu to vedela...

2006-07-09T10:51:00.000+02:00

Celé roky bol jej vzťah s ŇOU akýsi čudný.
Vedela, že ju nemôže objať, že sa štíti jej dotykov, že sú jej nepríjemné jej pusy na rozlúčku.
Tá priepasť... obe ich trápila, ale nedokázali ju nijak prekonať.
Až raz... Tak veľmi sa jej dotklo slovo nenávisť, vyslovené nesprávnym smerom. V nesprávnom zmysle.
Tá priepasť, vytvorená a roky prehlbovaná ďalšími a ďalšími pokusmi o odpustenie a novými odmietnutiami.
Dnes už vie, čo celý čas čakala. Čo jej roky spôsobovalo nové sklamania.
Pochopenie, priznanie neschopnosti podpory tej, ktorá jej mala byť najdrahšia, pripustenie si každodenného úsilia o zabudnutie. Áno, odpustenie nie je to isté, čo ignorácia minulosti.
Tak zúfalo čakala, že raz prídu TIE slová... a bude môcť odpustiť. Že sa jej vyplače v náručí, vyplače všetky za tie roky nahromandené slzy.
To sa nikdy nestane. Túto hroznú nezodpovedanú otázku si obe odnesú do hrobu.

Natálka

2006-07-01T09:04:00.000+02:00

[21:54]: pocuvaj, tvoje deti vedia, ze nemaju ist s nikym domov?
[21:56]: vedia, že nemajú chodiť s cudzími ľuďmi
[21:57]: pocuvaj... uz nejaky cas si vsimam jedno dievcatko. Malinke, chodi do skoly sama. Raz som jej povedala, ze ved su prazdniny, isla do skoly len ona. Odvtedy sa obcas na seba usmejeme... Predvcerom som jej povedala, ze moze prejst cez cestu, akosi mi je jej luto, ze je stale sama, aj vacsie deti chodia s rodicmi.
[21:59]: dnes rano som sa jej pytala, ake bude vysvecko, ona ze nevie a tak. Je druhacka. Poobede sme ju stretli aj so psom, ona, ze jeeeej, pes! opytala som sa, ako to dopadlo a tak, chvilu sme sa rozpravali... a hrnula sa s nami. Ja som sa aj lucila, ona, ze kam ideme a isla. Pred vchodom som ju musela poslat domov... aj mi jej bolo luto, mam pocit, ze sa jej nejak rodicia nevenuju, ale ked som si predstavila, ze by bola ochotna ist s nami domov, mna mrazi, ti rodicia su jebnuti?
[22:01]: ved su tu vsakovaki ludia, s deckami sa kseftuje. V Auparku sa stracali deti a pocula som, ze ked sa jedno stratilo, okamzite zavreli vchody a dieta nasli nafetovane, prezlecene, ostrihane na zachode... hranice s Rakuskom 2 km
[22:02]: aha, poznám aj ja deti, čo chodia samé do školy cez pol mesta via MHD aj s prestupovaním ale to, čo ty spomínaš je osamelé, opustené. Je to na sociálku
[22:04]: no... vies, ja tak opatrne, som sa bala s nou dat vobec do reci. Nechcem sa vtirkat. Strasne by som ju chcela odfotit, ale bojim sa, ma neuveritelny vyraz tvare... A ona vela nechybalo, sla so mnou domov, kua! Snazim sa verit, ze preto, ze som zena
[22:05]: ale aj tak... zena moze tiez ublizit. Neviem, na co sa tie decka kradnu, ci na adopcie, alebo, preboha... ani nedomysliet
[22:06]: asi by šla aj s mužom
[22:06]: hľadá lásku
[22:06]: preboha!
[22:07]: vieš, takú rodičovskú

??????????????????????????????

Konečne vlastný blesk!

2006-06-28T22:05:00.000+02:00

Nedávno som čítala o tom, ako sa správne fotí blesk. Nie s bleskom, blesk.
Predvčerajšiu búrku sme strávili s mojím trasúcim sa psom ležiac na posteli, s úľavou som vnímala ochladenie a čakala na milosrdný spánok.
Nie tak včera. Rozhodla som, že sprostí majú šťastie, neviem totiž vôbec fotografovať. Tak som ho zapla, nastavila namojdušuneviemčo a cvakala... a mazala a cvakala.
A viete čo? Mám ho.
Musel to byť pohľad pre bohov, skackala som potme po byte v nočnej košeli a vykrikovala:
"Mám ho, sviňu jednu, JE TAM!!!"
Mám svoj prvý blesk. A som naňho patrične hrdá.

Počula som,

2006-06-25T21:40:00.000+02:00

že je tu nejaká smutná nálada a že len ja pôsobím šťastným dojmom a mnohí okolo sú smutní. Som šťastná, pretože som sa tak rozhodla. V skutočnosti ma trápi veľa vecí, ktoré v tejto chvíli nemôžem vyriešiť. Ale mám v živote pár hviezdičiek, ktoré mi svietia na cestu a pomáhajú mi. Možno aj ty si jednou z nich...
Tak ma napadlo, že sem dám jednu báseň. Je to text piesne z predstavenia Mezistanice Země od Zuzany Hanzlovej, ktorej som veľkou obdivovateľkou:

Pak minou nás jiskřivé chvíle
zaplanou, a zhasnou v tmách
kdy spolu ještě jednou zabloudíme
v slepých uličkách?

Ten okamžik, kdy všechno smíme
utopíme v kalužích
kdy spolu ještě jednou uvidíme
padat první sníh?

Pak minou nás a zmizí v prázdnu
obrysy snů a prokletí
doteky lásek, slova bláznů
prošlých, i příštích staletí

Pak minou nás, jak letmý snímek
momentka rozestřených přání
kdy spolu ještě jednou objevíme
sebe za svítáni?

Dnes je deň D!

2006-06-21T22:47:00.000+02:00

Pochopila som to.
Zvláštne, že mi to trvalo tak dlho. Že som premárnila toľko rokov života a toľko šancí byť šťastná, či urobiť denne o nejakú tú radosť viac ľuďom vo svojom okolí.
Takže... Ak som si doteraz myslela, že najlepšie, čo človek môže pre svoje zdravie urobiť, je obrniť sa voči nadmerným pocitom, nič nečakať a nepocítiť sklamania a dúfala, že potom človek pláva životom bezbolestne (na druhej strane trochu bez farby, chuti a zápachu), dnes sa mi otvorili oči.
Dnes mi to došlo. Nikto z nás nie je dosť starý a dosť obrnený voči drobným každodenným prejavom čohosi, čo nie je k životu bezpodmienečne nutné, ale je krásne. Drobné pozornosti, prekvapenia, schopnosť nájsť čosi pekné v každodennom kolotoči. Je krásne takéto prejavy dostávať, i dávať. A ja s úžasom sledujem, ako som na to zabudla a ako sa to znova musím učiť.
S tebou sa na to spomína ľahko!
Tak ďakujem.

Len dve cesty...

2006-06-18T17:22:00.000+02:00

Mám len dve cesty. Presne tak, ako každý z vás.
Môžem žiť v bezpečí a závetrí. Vyhnúť sa bolesti, za každú cenu. Nestretávať a nestrácať milých ľudí. Nezblížiť sa a nemusieť si drahého človeka vytrhnúť aj s koreňmi hlboko zarastenými do srdca vo chvíli, keď sa prúdy života začnú uberať každý iným smerom.
Už som to riešila tisíckrát. Ó, ako to veľmi bolí. Ako mi veľmi chýba... ten, a ten... a tá..., ľudia, s ktorými som sa vlastne vôbec nemusela stretnúť. Som schopná oplakať každého dobrého priateľa, o ktorom viem, že sa s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy viac nestretneme. Nikdy viac neprivítame ráno po vyslovení tisícov tajomstiev, po pretancovanej noci. Po preplietaní sa medzi stromami v parku a nájdení prvých slnečných lúčov v mláke z posledného dažďa.

Je tu možnosť, ako už neprežiť stratu. Môžem si ľahnúť do pohodlnej truhly a objednať si efektný veniec. Nechať sa zasypať poldruha metrom hliny a pokojne čakať na večnosť. Viem však, že toto je jediná vec, o ktorú sa nemusím snažiť a nič pre ňu urobiť. Príde sama a bude trvať dosť dlho na to, aby som si ju plne vychutnala. Kľud a mier, žiadna bolesť a strach. Nádej, ani radosť. Žiadne ďalšie stretnutia.
Teraz chcem prežívať všetko naplno. Nech mám srdce vo zveráku a nech to na konci bolí.
Chcem žiť so všetkým, čo k tomu patrí. Lebo kým mi tečú slzy na konci niečoho krásneho, je všetko v poriadku.

Jeden letný večer

2006-06-18T15:12:00.000+02:00

Ležím v tráve s roztiahnutými rukami a dívam sa na hviezdy. Okolo sa trbliecu drobučké kvapky rosy, aby zvlažili túto letnú noc a dali všetkému živému aspoň trochu vydýchnuť po celodennej horúčave.
Jedna z tých hviezd sa zrazu spúšťa z oblohy a padá... padá, až dopadne do stredu môjho srdca. Prenikne hlboko doň a pokračuje ďalej. Priklincuje ma k zemi ako obrovského motýľa a ja len nekonečne dlho ležím bez dychu a v bolesti, kým nevyplačem posledné sily dnešeného večera.
Až teraz to viem.
Že to už nikdy nevezmem naspať.
Že sa naše spletené prsty nikdy nerozdelia.
A že už nikdy nezistíme, kde ktorý z nás končí a kto začína.

Prečo?

2006-06-12T17:25:00.000+02:00

Už niekoľko dní blúdim opustenými cestami bez vody, jedla a nádeje. Všetku svoju silu sústreďujem na počítanie nádychov a výdychov. Snáď preto, aby som nemusela počítať zbytočné kroky do ničoty. Dýchať - to je to jediné, čo chcem robiť poriadne až do konca. Pot mi tečie po tvári, ale už nemám síl ho utierať.
Keď sa objavíš predo mnou, v prvej chvíli tento zázrak ani nevnímam. V ruke máš niekoľko čokoládových bonbónov a podávaš mi ich.

- Vezmi si, môžeš všetky.

Jeden si rozbalím a snažím sa. Fakt sa snažím... Je slaný.

- Aký je? Však výborný? Že ti chutí?

Chcem odpovedať pravdivo, na vymýšľanie aj tak nemám silu.

- Je dobrý...

Tak si nechaj všetky. Mal som ich pre teba...
Neveriacky sa na teba pozriem, vlastne chcem pozrieť. Ani neviem, kde sa ešte v mojich očiach berú slzy. Štípu ma a svet sa rozmazáva.
Prečo?

Prečo?

Akosi dvojmo

2006-06-10T21:31:00.000+02:00

Dlho som si myslela, že to, čo v živote hľadám, je muž. Láska. Ten zvláštny pocit neúplnosti (ktorý samozrejme žiaden chlap na svete doplniť nemôže). Áno, v čase veľkých lások bol trochu menej pálčivý. Ale bol tu vždy.
Raz som cestovala vo vlaku s dvomi zaujímavými ľuďmi. Kamarát a kamarátka. Obaja boli z dvojičiek a ich súrodenci s nami v tom vlaku neboli. Tak som pár hodín počúvala ich zážitky a pocity a strašne závidela.
Aj ja chcem!!!
A vtedy ma pojalo podozrenie. Veď to, čo mi chýba... nemusí byť takáto láska. Možno som neúplná preto, že mi chýba sestra - dvojča. Neviem, či som kdesi v minulom živote čosi také prežila, alebo je to prejav blíženeckej schizofrénie. Keď som však videla akýsi francúzsky film o sestrách, ktoré o sebe nevedeli (išlo o umelé oplodnenie a jedno z vajíčok implantovali inej matke - fikcia, ale zaujímavá), videla som svoj život ako na dlani. Tiež kupujem všetko dvojmo (jogurty, keksíky, mrazená zelenina - automaticky beriem z regálov dve balenia). Akési vnímanie inej bytosti kdesi blízko... Keď sa nakoniec dievčatká stretli a navzájom sa fascinovane dotýkali tvárí, revala som ako tur.
A potom jedného dňa som JU asi stretla. Blízku, veľmi blízku bytosť. Za neuveriteľných okolností pre nás obe. Presne v čase, keď mi zomrel otec. Keď sme sa spoznávali, ten neuveriteľný pocit deja-vu pri každej načatej téme... Nesúhlasíme spolu vo všetkom, máme rozdielne životy a pramálo sa podobáme. Ale...
Odvtedy mi je na svete lepšie. Fakt. Akoby skočilo na miesto čosi vykĺbené. Som iná. S tebou, Ji.

Červené botičky

2006-06-08T17:31:00.000+02:00

Neviem, prečo som vlastne žena. Asi aby som sa nemusela oženiť a chodiť s nejakou anorektičkou po obchodoch. Neznášam to. Obchody s odevami ma priam desia. Aj tak tam majú len detské čísla... Som ochotná chodiť po obchodoch s nábytkom a knihami. A môžem niektoré regály s potravinami, napríklad milujem ten s olivovými olejmi :-)
No aj tak.
Jedna z vecí, v ktorých žena som, je, že mám rada farby. V poslednom čase síce nosím dosť čiernu, ale bordová, červená, jasná modrá... môže byť. Kto ma pozná, vie, ako dlho som rozprávala o červených šatách, ktoré som si aj tak nekúpila. (Mimochodom, videli ste ma v šatách???) A tak som sa rozhodla, že si kúpim červené botičky. Také na leto. Mám ich a som šťastná. A konečne bola príležitosť si ich obuť do práce. Slávnostne som sa predviedla kolegyni a tá ich okomentovala jednou vetou:
Vyzeráš v nich ako dieťa.
Kdesi vo mne sa ozval hurónsky rehot. Možno som si ich kúpila pod vplyvom víkendového spomienkového prezerania detských albumov... aj keď... Nemyslím si, že vyzerám v ČOMKOĽVEK ako dieťa.
Ale predsa... zrazu mám taký čudný pocit...
asi sa mi kýve zub.

Takto sa srdce nespráva

2006-06-07T18:17:00.000+02:00

Mám rada jeden film (medzi inými). Volá sa Ruby Cairo a okrem nádherných hercov Andy Mc Dowell a Liama Neesona (happy brsdej!) je v ňom veľa fakt zaujímavých momentov.
Veľmi krátko z deja:
Mame troch detí prídu oznámiť, že jej manžel - pilot zahynul kdesi v Mexiku. Ona tam cestuje, aby ho pochovala. Stretne sa tam s ľuďmi, ktorí ju z nepochopiteľných dôvodov sledujú a nájde v jeho kancelárii kartičky športovcov so zakrúžkovanými číslami. Zistí, že sú to zašifrovené čísla účtov s vysokými obnosmi. Vyberie sa na cestu okolo sveta, aby ich našla a nadobúda podozrenie, že manžel žije. Uprostred hľadania stretáva lekára, ktorý organizuje potravinovú pomoc pre krajiny tretieho sveta a zisťuje, že popri pšenici sa prevážali aj jedy, v čom má s najväčšou pravdepodobnosťou prsty manžel. Tesne predtým, ako ho v Káhire nájde a tí, ktorí ju sledujú, ho zabijú, postupne tohoto lekára spoznáva a rodí sa čosi krásne. A vtedy hovorí vetu :
Asi by som po tom, čo som prežila, nemala mať v srdci miesto pre ďalšieho muža. Ale srdce sa tak nespráva.
Áno, srdce sa niekedy správa čudne. Bubnuje ako divé v spoločnosti človeka "ideologicky" zo všetkých strán závadného a v iných situáciách ostáva ticho. Raz búcha, inokedy nie a vieme to veru pramálo ovplyvniť. Či milujeme, alebo nie, nezáleží na logike a "správnych" životných koľajách.
Ďalší citát, tentokrát Radúzy:
Keď ide o skutočnú lásku, človeku nezáleží na tom, či ju druhá strana opätuje, pretože si proste nemôže pomôcť. Miluje, a to samo o sebe stačí.

Asi to bude tým, že srdce nemá rozum.

Jeden malý začiatkom júna

2006-06-04T17:30:00.000+02:00

Nie som matkou, ale bola, a možno trochu ešte som dieťaťom. A veľmi dobre viem, čo ma VTEDY najviac, najviac bolelo.
Ale po poriadku.
Moji rodičia sa rozviedli, keď som bola ozaj malá. Vtedy som to možno tak nevidela, ale po tom, ako som videla rásť moju sestru s ďalším manželom našej mamy v ďaleko horších podmienkach a stresoch, ako som mala ja, tvrdím, že ak sa rodičia, manželia nedokážu spolu normálne dohodnúť na tých každodenných maličkostiach, treba ísť radšej od seba. Život s kameňom na krku, život v strachu či nenávisti, nie je NIČ, čo by deťom mohlo prospieť.
Moji rodičia sa jedného dňa pobili. Celkom dobre si na to pamätám. Trhali si ma navzájom z rúk a ja som kričala "ocko!". Nakoniec som im - ako ináč - vypadla a spadla som na zem, po čom som už revala priamo hystericky. Vyhrala mama. Odniesla ma na rukách ku svojej kamarátke, na druhý deň k rodine svojho otca (podotýkam, že v ten deň jej otec zomrel !!!), kde sa o mňa napriek tejto udalosti jeho žena a dve nevlastné sestry mojej mamy starali. Bol to pre mňa hrozný čas. Nenávidela som to tam. Boli to pre mňa cudzí ľudia a strašne som tam trpela. Dnes sa mi zdá neuveriteľné, ako má títo ľudia prijali, vtedy som to vnímala ináč. A už vtedy začal kolotoč.

"Andulka, koho máš radšej, otecka, či mamičku?"

Tak... ak nemá jeden z rodičov naozaj výraznú charakterovú chybu, ale naozaj veľmi výraznú, dieťa nemôže na takúto otázku odpovedať. No, vlastne môže, ale nie pravdivo. Po niekoľkých týždňoch ma mama doviedla do nového bytu.
S otcom som sa vídala každú nedeľu. Moji rodičia to možno nemysleli až tak zle, trápili ma však veľmi. Používali ma na vzájomné vydieranie a trestanie, pričom musím povedať, že mama viedla s jasnou prevahou. Chápem, že to malo 24 ročné dievča, ktoré zrazu ostalo samé s dieťaťom, veľmi ťažké, tie rany, ktorá som si vtedy "schytala", stáli za to. A verím, že nie som sama.
Asi sú však na tom predsa len deti, ktoré TOTO majú každý deň doma, ktoré s rozpormi, prípadne zvukmi faciek zaspávajú, oveľa horšie. Malý človek, keď sa narodí, pozná v prvom rade svoju mamu. Trochu neskôr začne vnímať otca a potom ďalších členov rodiny. Pozoruje ich, napodobňuje ich správanie a snaží sa porozumieť pravidlám ľudského spolužitia. No beda, ak sú jeho najbližší proti sebe. Ak počúva od ocka len to zlé na mamu a naopak. Ak sa stáva predmetom vydierania ostatných členov rodiny. Ak dostáva protichodné informácie, ktoré nie je schopné stráviť.
V takom prostredí môže malé srdiečko popukať a nikto nevie, či sa niekedy naozaj zahojí. Či ešte niekedy bude schopné skutočne a naplno ľúbiť.
Prečo to píšem? Blíži sa moje bezvýznamné životné jubileum, výročie dňa, kedy som sa stala človekom a ja neviem, či moji rodičia urobili dobre a či im ďakujem.
A prosím, nechajte mi právo cítiť to tak.

Už tretí deň

2006-06-04T11:53:00.000+02:00

sa snažím nakresliť tvoju dušu. Tak, ako ju vidím, tak, ako ju vnímam.
Skúsila som už niekoľko farieb a techník. No keď sa pozriem na obrázok, stále to nie si ty...
budem to skúšať ďalej...
a verím, že ťa v jednom z nich spoznám.

V zemi bez máp

2006-05-30T22:19:00.000+02:00

Už roky ma fascinuje jedna vec.
Priznávam, prvýkrát to prestalo byť tušenie a UVEDOMILA som si to, keď som pred rokmi čítala Celestínske proroctvo. Mávala som stavy, kedy som síce nevedela, prečo, ale musela som nasledovať nutkanie neurčitého pôvodu a často aj neurčitého cieľa. Akoby niekde na mojej ceste svietila lampa a minúť ju bez povšimnutia nebolo vôbec dobré, ani praktické, lebo okľukou som sa časom aj tak dostala na to isté miesto a možno s rozbitým šňupákom. Občas viem, že musím niečo urobiť. Niekam ísť, niečo zmeniť.
A stáva sa, že mi bliká takéto svetielko nad človekom. A aj keď sa to zdá neuveriteľné (raz to bola hviezda opery SND a ja som sedela v hľadisku), ten človek mi skutočne do života prišiel a boli sme si veľkým obohatením.
Osudové stretnutia, akýsi vzájomný vzťah anjela - ochrancu a chráneného?
Je to pocit... ako keď po dlhom blúdení krajinou, kedy dávno netušíte, kam vedie cesta, po ktorej idete, zrazu zbadáte na strome značku. Možno inej farby, ako ste plánovali, ale viete sa zorientovať, zariadiť. Akosi človeku spadne kameň zo srdca, vie, že nie je úplne zle. Milujem tieto signály a hoci viem, že je našou psou povinnosťou napredovať aj vtedy, keď nevieme, kam, takéto chvíle sú vždy úžasným obohatením a povzbudením. Darom.
A ja sa teraz znovu učím hrať sa.

Mozaika

2006-05-27T15:09:00.000+02:00

Skladáš predo mnou obrázok svojho života. Prikladáš do mozaiky nové a nové kamienky rôznych farieb a tvarov. Ešte stále neviem, aký obrázok to bude.
Začínaš čiernou. Mozno preto som na začiatku videla démona, diabla, pána zla, pre ktorého niet na tomto svete miesto. Dívajúc sa do tvojich očí som však cítila, že ním nie si. Pridal si ďalšie kamienky - a zdalo sa mi, že sa začína črtať obrázok strašnej búrky na mori, v ktorej zahynie každý, kto má ten pech, že nastúpil do tej krehkej loďky tancujúcej na vlnách. Staval si mozaiku ďalej a videla som prvé lúče slnka, medzi tmavomodrú a šedú si pridával žltú, zlatú a oranžovú a ja som sa začala usmievať. Trochu ružovej a tej zelene jarných lístkov na stromoch...červená, bordová a obraz nežnel, čiernej bolo zrazu menej a menej. Obraz hral zrazu farbami a ožíval.
S úžasom sa dívam a čakám, kedy uvidím tvoj skutočný obraz a čo na ňom bude.
Už teraz viem, že je krásny.

Chvíľa čistej pravdy

2006-05-25T00:54:00.000+02:00

Poď, sadni si oproti, dnes sa na nič nemusíme hrať. Otvoríme si navzájom oči a duše nech rozpávajú o všetkých nevypovedaných tajomstvách. O bolesti, ktorú sme si nezaslúžili a odvrhnutí, ktorého sa bojíme. O tom, že stáť na kraji je naprd. Buď vojdeš, alebo choď späť. Nemá cenú stáť pri mantineli s korčuľami na nohách a otázkou, či sa zabiješ, keď vkročíš na ľad. Musíme to skúsiť. S rizikom, že bude srdce v sádre a znovu nás budú učiť chodiť.
Tak začnem, ja som ja. Takáto a nie iná. Prameň mojich slov vytvára na stole medzi nami malé jazierko, čo čaká na tvoj prítok.
A ty?

Len sen

2006-05-21T16:25:00.000+02:00

Snívalo sa mi
že som zablúdila v tichu
a bála som sa nadýchnuť
aby som ho neposlala preč

Snívalo sa mi
že som nabrala hrsť snehu
a skrehnutou rukou
ho nevládala odhodiť

Snívalo sa mi
že ma prekvapila nádej
keď podala mi ruku
a ponúkla priateľstvo na život a na smrť

Snívalo sa mi
že o mňa niekto stál
a keď som ráno otvorila oči
dýchal si mi do vlasov

Snívalo sa mi
že malá ručička dobehla veľkú
a nikdy sa nerozlúčili
ale čas bežal ďalej

Otázka

2006-05-19T18:06:00.000+02:00

Opýtal si sa ma, ako ma táto udalosť zmenila. Tá hnusná udalosť, ktorej som nemohla nijak zabrániť a ktorá sa odohrala bez môjho vedomia tak dávno, že by som si ju vlastne ani nemusela pamätať. Ako ovplyvnila môj život a čo by som urobila ináč, ak by sa to nestalo.

Zvláštne.

Nad touto udalosťou som nikdy takto nerozmýšľala. Počas môjho života to boli iné míľniky. Momenty a otázky, kedy som vedela, že sa musím rozhodnúť a že toto rozhodnutie zmení a ovplyvní môj život. Navždy. Viem o nich, uvedomujem si ich silu a definitívnosť. Keď som zmenila rodiča a stala sa dospelou ženou... Keď som sedela nad prihláškou na vysokú školu, a potom siahla po prihláške na ďalšiu strednú. Keď som sa rozhodla pre inú prácu len preto, že som na tom mieste mohla stretnúť človeka, ktorý ma zaujímal asi mesiac. Keď som o rok neskôr odišla na dovolenku v čase, keď som už mala dávno študovať. Keď som do tejto školy nakoniec prišla a stretla tam JEHO a potom JEHO. Keď som HO strácala, lebo som nedokázala byť sama sebou, keď som potom strácala toho druhého, lebo som chcela byť znovu sama sebou.
A teraz som to ja, som tu a neviem, ako by som žila, keby som sa párkrát rozhodla ináč. A čo urobím na ďalších rázcestiach.

Za chrbtom

2006-05-16T18:12:00.000+02:00

Vôkol len hustá tma

A vrúcne ticho

Búši mi do spánkov

V tempe rýchlom

Len čierny netopier

A môj brat – vlastný tieň

Tam v diaľke svetlá miest

K nim stovky tajných ciest

Dnes všetko žehnám

Svojou bolesťou

A prosbu vysielam

O lepší koniec snov

Tisíce osudov

Ktoré už neskrížim

Milióny sĺz v dlaniach

Ich prameň nestíšim

Tak sa tu mávajte

A hrajte ďalej fér

Ja skúsim vojsť

Do iných tajomstiev

Fénix

2006-05-11T19:28:00.000+02:00

Z popola vstávaš

Vystieraš ruky

Narovnáš dych

Opadá všetko

Ostaneš Ty

teraz neviem...

2006-05-07T21:57:00.000+02:00

Dostala som zvláštny dar. Víno priamo z Galilejskej Kány. Kamarátka, ktorá mi ho doniesla, sa dušovala, že to nie je premenená voda. A vraj ho mám vypiť s človekom, ktorého si budem chcieť zobrať za muža. Svadba zaručená.
Nevie niekto, koľko vydrží také víno?

Mal si tak rád ticho

2006-05-07T15:39:00.000+02:00

a zrazu... otvoril si oči a okolo teba boli porozkladané bubny. Indiánske bubny. Prepadla ťa panika. Čože??? Oni budú robiť HLUK??? Ten tvoj výraz ublíženého dieťaťa mi vyčaril na tvári úsmev.
Ostali sme sedieť a čakali, čo sa bude diať. Našťastie tu boli ľudia, ktorí hneď začali. Zavreli sme oči a vnímali rytmus bubnov, ktorý chvíľami kopíroval tlkot srdca, potom sa menil do protirytmu, všetci spolu komunikovali tou rečou bez slov a melódie sa prelínali ako plamene v ohni. Uchvátilo nás to. Vošiel si do kruhu a vzal jeden z nich. Najprv nesmelo, potom stále silnejšie si tĺkol do blany. Vytrieskal si zo seba všetok žiaľ, napätie, strach... že by ti chýbalo ticho, si už dávno zabudol.
Kto nevládal, proste položil bubon na zem, oddychoval a počúval, alebo si zobral iný... Niektorí si ľahli na zem a vnímali vibrácie vo vzduchu. Trvalo to nekonečne dlho. Čas sme však nevnímali. Necítili sme hlad, únavu... nechcelo sa nám prestať. Možno sme ani neprestali.
Také bolo dopoludnie s tlkotom tridsiatich ľudských sŕdc.

Pre Miu...

2006-05-06T16:20:00.000+02:00

Nie je síce 8. máj, ale posielam ti sľúbené fotky:

Tak všetko najlepšie!

Správna odpoveď

2006-05-06T05:17:00.000+02:00

Aj dnes...
Slnko akoby nemohlo nájsť cestu nad horizont. Čakali sme, kedy nás zohreje svojimi lúčmi, volali ho, ono však len lenivo zívlo, otočilo sa na druhý bok a zakričalo ako malé dieťa: Ešte chvíľku!
Našli sme ďalšiu z miliónov lavičiek a riešili najväčšie tajomstvo vesmíru. Vždy, keď sme sa nadychovali k ďalšiemu argumentu, mali sme pocit, že TOTO je správna odpoveď. Lež tá nám stále uniká.
Ešte šťastie...
Tú JEDINÚ správnu budeme musieť ešte trpezlivo hľadať.

Nový pohľad

2006-05-05T16:51:00.000+02:00

Kúpou nového mobilného telefónu získava človek nový pohľad na svet.
Vyčítavý.
Stojí na zastávke autobusu a vyčítavo sa pozerá po ostatných, že nechajú svoj telefón tak dlho a nahlas vyzváňať.
A potom sa čuduje, kedy všetci volali.

Drahý,

2006-05-01T21:14:00.000+02:00

vraj ma chceš počúvať. Vraj ťa zaujíma, čo si pokazil a čo ma trápi. Chceš to vedieť. Ešte dnes. Zmiatla som ťa správaním, aké si ešte u mňa nevidel. Len ťa zrazu nedokážem objať zo srdca ako predtým a veru ani ja neviem, čo by som ti o tom mohla povedať. Možno som len nekonečne smutná.
Tak si sadni k mojím nohám a dychom mi zohrej dlane. Dovoľ mojím slzám bubnovať na svoje líca. Nalej do dvoch pohárov víno a odlož stroj, čo meria čas. Napusti do vane horúcu vodu. Dovoľ mi s tebou mlčať a pred polnocou zaspať schúlená do lyžičky.
Potom sa to možno dozvieš.

Prianie svetového mieru na grécky spôsob

2006-05-01T12:38:00.000+02:00

Sľúbila som bývalému, že sa aj na tomto blogu objaví gýčik. Keďže som zvedavá, ako splní svoj sľub neúprosnej kritiky a tiež v tomto významnom dni svetového mieru a lásky by som rada napísala toto:
Bolo to dávno, v tom čase som ešte počúvala rádio (boli to vtedy jediné ľudské slová, ktoré som mala možnosť počuť) a v akejsi relácii boli ako hostia Martha a Tena Elefteriadu. Hovorili veľmi pútavo o Grécku, jeho zvykoch a životnom štýle a navždy mi utkveli v pamäti slová tety týchto sestier. Hlboko si povzdychla a povedala zo samej hľbky svojho gréckeho srdca:

Ja by som tak priala každému, ale každému človeku na svete... aby mal doma vždy aspoň malý súdok olivového oleja.

A v tejto vete je hlboké múdro. Kiežby mal každý človek na svete v špajzi niečo, čo mu dáva pocit domova, čo má rád a robí dobre telu i duši. A keďže verím, že také čosi doma máte, bežte a dajte si za hrsť, nech vám je v tento upršaný deň na srdci teplejšie.

Ak o pár dní

2006-04-28T21:55:00.000+02:00

Vyprcháme z pamätí
a z našich tvárí ostane len prach
ak zažiarime a zhasneme
ako malý meteorit
čo ani na zem nedopadne
a zhorí v atmosfére
prečo stále skúšať hasiť
bolesť slzami?
Prečo nekričať a neblázniť
a netancovať na hladine riek
prečo ruky nevymaniť z pút
a neobjímať?
Veď máme iba chvíľku
a len chvíľu môžeme tu žiť.
Nech na javisku života
ten krátky štek
je nezabudnuteľný
aspoň pre nás.

Nepýtala si sa na svet.

2006-04-26T17:12:00.000+02:00

Predsa ťa sem jedného dňa osud vyvrhol a do pľúc ti vtlačil vzduch.
Prišiel človek.
Nečakala ťa však milujúca náruč. Aj milých slov si počúvala poskromne. Nehrala si sa také hry, ako ostatné deti. Prišla si osamelá a taká si aj navždy ostala. Doniesla si si so sebou múdrosť, že nikto a nič nemôže ukojiť tvoju túžbu po naplnení vlastného osudu. Možno preto si nenachádzala pochopenie ani u najbližších a všetko nové si si musela vybojovať sama. Rozumiem ti veľmi dobre. Preto sa ti nesnažím pomôcť. Nemôžem. Som na tom rovnako, ako ty. Tiež sú pre mňa nestráviteľné mnohé tie veci, ktoré sú pre ostatných tak dôležité. A ten posledný človek, ktorý to mohol pochopiť, bola naša mama. Tá normálna mama, ktorá vždy vedela, čo je správne, hoci celý jej život bol otrávený strachom a nikdy sa neodvážila ísť za hlasom srdca. Tajne dúfala, že ak má nenormálne a čudné jedno dieťa, snáď sa vydarí druhé. Narodilo sa druhé a bolo pre ňu ešte oveľa tvrdším orieškom, ako ja. Kto by už chápal sebatýranie malého, úplne malého dieťatka... Kto má dosť pevné nervy na to, aby viezol niekoľkokrát do mesiaca dieťa na výplach žalúdka, na šitie rozpidlaných žíl a potom na psychiatriu...
Sestrička moja... ja viem, že to máš ťažké. Viem a snažím sa dúfať, že už snáď prichádzaš na to, že ak už si raz tu, ak ťa odtiaľto neberú na druhý svet, tak máš robiť to, čo je pravdivé a potrebné. Že máš dýchať, usmievať sa, žiť... najlepšie, ako vieš.
Nemôžem ti pomôcť. ale chcem ti povedať to, čo nevieš.
Rozumiem ti.
Tvoja sestra.

Keď sa ladia nástroje pred búrkou

2006-04-26T16:57:00.000+02:00

a zhora kvapká teplý dážď
Spomeniem si na mystérium
zrodenia letnej noci

Keď sme tancovali v daždi
len za zvuku vlajúcich stúh
keď sme sa zamotali
a nemohli zo seba von

Keď celá lúka
burácala s nami
a čierna obloha
jagala sa farbami

Keď zrazu preč bol strach
boli sme tak silní
a naše nahé telá
sa mokré objímali

Keď ústa nám šteklili
steblá trávy
A milovali sme zem
i seba navzájom

On nie je na dovolenke!

2006-04-23T13:55:00.000+02:00

Urobila hroznú chybu. Dívala sa do tmy a rozmýšľala, ako sa dočká rána. Bol to hlúpy nápad poprosiť Lenku, aby prišla ku mne spať v tú noc, hovorila si. Áno, tá chvíľa pred zaspávaním... dobre jej padlo, že nebola sama. Dokonca vyžehlila košeľu. Potom však, keď za svet nemohla zaspať, to bolo horšie. Keby tu nebola, aspoň si môžem čítať! Aj keď... neviem, či by to šlo.
A zajtra ju čakal taký dlhý deň. Ráno odniseť šaty na Sasinkovu, to bolo vlastne jediné, čo si pamätala. Snáď jej tam povedia viac... Veci mala zbalené, dlho rozmýšľala nad ponožkami, boli úplne nové, doniesla mu ich do nemocnice. Nikdy si ich neobul. Hodila ich do tašky k ostatným veciam. Kúpila ich JEMU! nech s ním zhoria.
Hneď po pohrebe sa nahlásila Saša, že príde pomôcť vypratať jeho skrine. Vraj to treba urobiť rýchlo, kým je človek v anestéze, ináč to neurobí nikdy. Bezmyšlienkovite vyberala zo skrine kusy pánskeho oblečenia, nového, staršieho, i veci, ACH!!!, ktoré si pamätala z detstva! Dôsledne ich stále skladoval, hoci sa nič z toho už nedalo nosiť. Saša odniesla štyri obrovské vrecia. Rozdala ich ľuďom, pre ktorých budú vzácne, možno im pomôžu prežiť ďalšiu zimu.
Stále znova ju však prepadal ten hnusný pocit: Nemala som tak skoro...
Lenže... on fakt nie je na dovolenke. Tentokrát nie.

V krajine ľadu

2006-04-22T23:55:00.000+02:00

Stojím na prahu zamknutého ľadovca a hoci dýcham z plných pľúc to najhorúcejšie, čo vo mne zostalo, ľad nie a nie sa otvoriť.

Zmrznutá a polomŕtva si na ňom vyleštím malý otvor, cez ktorý aspoň nazriem dnu a vidím...

Obrysy tvárí všetkých tých, čo vychladli prirýchlo, takže nevládali viac byť vodou.

Státisíce sĺz ako horu diamantov napadaných na zemi. Stuhli, len čo vypadli z ich očí.

Srdcia puknuté na dvoje po tom, čo boli prerazené cencúľom.

Stĺpy kvapiek krvi, ktoré tu budú navždy stáť ako memento...

Našej neschopnosti vzájomne sa zahriať.

Zabuchol za sebou dvere...

2006-04-18T21:37:00.000+02:00

a už nie po prvýkrát.
Zmocnila sa jej panika. Čo by mala teraz robiť? Čo sa od nej očakáva???
Od určitého momentu bol ako balvan valiaci sa dolu kopcom. Jediné, čo mohla robiť, bolo pozorovať ho,ako sa rúti... kam? Až kým sa nerozhodol odísť. Zas.
S hrôzou v očiach pozerala na kľúče na stole. Jeho kľúče! Všade je ho plno... Nezobral si nič! V chladničke má dobre vychladené obľúbené víno, olivy s mandľami... samozrejme, že ho nemôže piť a fľaša sa bude chladiť, kým...
Kým?
Nemá snáď už aj dosť týchto scén? Nebola by predsa len radšej... keby ju tak chytil do náručia a pošepol jej do vlasov "Zúfalo ma bolí, čo si povedala!", či "Toto už, prosím, nikdy nehovor"?
Či takéto vety muži nemajú v manuáli?

Posledný deň

2006-04-17T15:39:00.000+02:00

...v tej chvíli cítila, že povedala priveľa. Len... nevedela, prečo. Čo od nej vlastne chceli počuť? Aj keby to vedela, nedokázala by to, len tak odverklíkovať "správne" odpovede.
Členovia Komisie sa tvárili tajomne. Pery stiahnuté do úzkej štrbinky, ich oči hovorili čosi ako: Myslí to vážne? Fakt nič nechápe???
Nie, nič nechápala. Je jednou z posledných svojho veku, kto ešte nevyšiel z Liahne. Pravidelne chodila skladať Skúšky schopnosti prežitia vonku, nikdy však neuspela. Jej Koncepcia života bola nevyhovujúca. Nezrelá. Jej plány poznávať svet, seba, ostatných, sa zdali Komisii nedostatočné, aby nimi mohla napĺňať svoje životné poslanie a vždy ju znovu a znovu vrátili do Liahne. Jej kamarátky, ktoré chceli spolupracovať na Veľkom pláne, ale čakali na správny čas, boli aspoň trpené. Ona vedela, že chce... čosi iné. Cítila v sebe, že to tak je správne. A povedala to aj Komisii.
"Počkaj vonku", prehovoril konečne Predseda.
A dvere sa za ňou zabuchli. Chvíľu nikto neprehovoril.
"Myslím, že nie je nádej"
"Nie, nie pre túto"
"Už dlho zaberá bunku a odmieta dospieť. Odmieta prevziať svoju úlohu."
"...dýcha náš vzduch. Nemáme ho navyše."
"a ten nový zárodok... akože sa volá? Ten vyzerá veľmi nádejne a nemá kde sa vyvíjať..."
Komisia sa dohodla jednohlasne. Dnes tu bola naposledy.

Skok do budúcnosti

2006-04-16T21:06:00.000+02:00

Nevidela už inú možnosť.
Hľadala ho všade. Pozerala zavretými očami skúmavo do tvárí všetkých okoloidúcich v márnej nádeji. Od toho dňa plynuli všetky ostatné ako pod čiernym dáždnikom. Všetky rovnaké. Všetky rozmazané. Do očí sa jej nedostávalo dosť svetla. Bolela ju každá myšlienka, ťažko dýchala, srdce bojovalo o každý úder. Všadeprítomný čudný zvuk jej už nepripadal tak rušivý, ako na začiatku. Zdalo sa jej, že to nikdy neskončí. Postupne strácala nádej. Nikdy ho už nestretne.
Zbohom, drahý. Asi sa stretneme až TAM. V ríši tieňov, kam raz všetci musíme.
Jediné, na čo myslela, boli mihotajúce stromy. Tá strašná zelená, taká... rýchla. Ich červené auto sa tam nehodilo. Preletelo dolu kopcom v pár sekundách. A odvtedy je tu. A dúfa... nevládze sa však opýtať, či aspoň ON žije. Vlastne, odvtedy neprehovorila. Neotvorila oči.
Občas niekto prišiel, asi mama... len tíško vzlykala. Ona však nemala čo povedať. Nie v tejto chvíli.
Jednej bezosnej noci sa zobudila. Neznesiteľná bolesť ju vytrhla z milosrdného spánku. Vedela to. On už je TAM a volá ju. Celý ten sterilný svet sa otáčal stále rýchlejšie. Musím ísť. MUSÍM sa s ním stretnúť! Počkaj, láska!
Idem!
Vykročila do neznáma. Prišla do krajiny tieňov nikým neočakávaná a nikým nevnímaná. Blúdila tmavými zákutiami večnosti, dotýkala sa všetkých okolo. Jeho však nenašla.
Prebral sa v to ráno. Správu o jej smrti prijal skoro s úľavou. Nemohol by žiť s tým, že ju dokaličil. Musí bojovať svoj život bez nôh a s puknutým srdcom sám.