streda, júna 28, 2006
Konečne vlastný blesk!

Nedávno som čítala o tom, ako sa správne fotí blesk. Nie s bleskom, blesk.
Predvčerajšiu búrku sme strávili s mojím trasúcim sa psom ležiac na posteli, s úľavou som vnímala ochladenie a čakala na milosrdný spánok.
Nie tak včera. Rozhodla som, že sprostí majú šťastie, neviem totiž vôbec fotografovať. Tak som ho zapla, nastavila namojdušuneviemčo a cvakala... a mazala a cvakala.
A viete čo? Mám ho.
Musel to byť pohľad pre bohov, skackala som potme po byte v nočnej košeli a vykrikovala:
"Mám ho, sviňu jednu, JE TAM!!!"
Mám svoj prvý blesk. A som naňho patrične hrdá.
 
posted by A 106 at streda, júna 28, 2006 | Permalink | 8 comments
nedeľa, júna 25, 2006
Počula som,

že je tu nejaká smutná nálada a že len ja pôsobím šťastným dojmom a mnohí okolo sú smutní. Som šťastná, pretože som sa tak rozhodla. V skutočnosti ma trápi veľa vecí, ktoré v tejto chvíli nemôžem vyriešiť. Ale mám v živote pár hviezdičiek, ktoré mi svietia na cestu a pomáhajú mi. Možno aj ty si jednou z nich...
Tak ma napadlo, že sem dám jednu báseň. Je to text piesne z predstavenia Mezistanice Země od Zuzany Hanzlovej, ktorej som veľkou obdivovateľkou:

Pak minou nás jiskřivé chvíle
zaplanou, a zhasnou v tmách
kdy spolu ještě jednou zabloudíme
v slepých uličkách?

Ten okamžik, kdy všechno smíme
utopíme v kalužích
kdy spolu ještě jednou uvidíme
padat první sníh?

Pak minou nás a zmizí v prázdnu
obrysy snů a prokletí
doteky lásek, slova bláznů
prošlých, i příštích staletí

Pak minou nás, jak letmý snímek
momentka rozestřených přání
kdy spolu ještě jednou objevíme
sebe za svítáni?
 
posted by A 106 at nedeľa, júna 25, 2006 | Permalink | 5 comments
streda, júna 21, 2006
Dnes je deň D!
Pochopila som to.
Zvláštne, že mi to trvalo tak dlho. Že som premárnila toľko rokov života a toľko šancí byť šťastná, či urobiť denne o nejakú tú radosť viac ľuďom vo svojom okolí.
Takže... Ak som si doteraz myslela, že najlepšie, čo človek môže pre svoje zdravie urobiť, je obrniť sa voči nadmerným pocitom, nič nečakať a nepocítiť sklamania a dúfala, že potom človek pláva životom bezbolestne (na druhej strane trochu bez farby, chuti a zápachu), dnes sa mi otvorili oči.
Dnes mi to došlo. Nikto z nás nie je dosť starý a dosť obrnený voči drobným každodenným prejavom čohosi, čo nie je k životu bezpodmienečne nutné, ale je krásne. Drobné pozornosti, prekvapenia, schopnosť nájsť čosi pekné v každodennom kolotoči. Je krásne takéto prejavy dostávať, i dávať. A ja s úžasom sledujem, ako som na to zabudla a ako sa to znova musím učiť.
S tebou sa na to spomína ľahko!
Tak ďakujem.
 
posted by A 106 at streda, júna 21, 2006 | Permalink | 11 comments
nedeľa, júna 18, 2006
Len dve cesty...
Mám len dve cesty. Presne tak, ako každý z vás.
Môžem žiť v bezpečí a závetrí. Vyhnúť sa bolesti, za každú cenu. Nestretávať a nestrácať milých ľudí. Nezblížiť sa a nemusieť si drahého človeka vytrhnúť aj s koreňmi hlboko zarastenými do srdca vo chvíli, keď sa prúdy života začnú uberať každý iným smerom.
Už som to riešila tisíckrát. Ó, ako to veľmi bolí. Ako mi veľmi chýba... ten, a ten... a tá..., ľudia, s ktorými som sa vlastne vôbec nemusela stretnúť. Som schopná oplakať každého dobrého priateľa, o ktorom viem, že sa s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy viac nestretneme. Nikdy viac neprivítame ráno po vyslovení tisícov tajomstiev, po pretancovanej noci. Po preplietaní sa medzi stromami v parku a nájdení prvých slnečných lúčov v mláke z posledného dažďa.

Je tu možnosť, ako už neprežiť stratu. Môžem si ľahnúť do pohodlnej truhly a objednať si efektný veniec. Nechať sa zasypať poldruha metrom hliny a pokojne čakať na večnosť. Viem však, že toto je jediná vec, o ktorú sa nemusím snažiť a nič pre ňu urobiť. Príde sama a bude trvať dosť dlho na to, aby som si ju plne vychutnala. Kľud a mier, žiadna bolesť a strach. Nádej, ani radosť. Žiadne ďalšie stretnutia.
Teraz chcem prežívať všetko naplno. Nech mám srdce vo zveráku a nech to na konci bolí.
Chcem žiť so všetkým, čo k tomu patrí. Lebo kým mi tečú slzy na konci niečoho krásneho, je všetko v poriadku.
 
posted by A 106 at nedeľa, júna 18, 2006 | Permalink | 6 comments
Jeden letný večer
Ležím v tráve s roztiahnutými rukami a dívam sa na hviezdy. Okolo sa trbliecu drobučké kvapky rosy, aby zvlažili túto letnú noc a dali všetkému živému aspoň trochu vydýchnuť po celodennej horúčave.
Jedna z tých hviezd sa zrazu spúšťa z oblohy a padá... padá, až dopadne do stredu môjho srdca. Prenikne hlboko doň a pokračuje ďalej. Priklincuje ma k zemi ako obrovského motýľa a ja len nekonečne dlho ležím bez dychu a v bolesti, kým nevyplačem posledné sily dnešeného večera.
Až teraz to viem.
Že to už nikdy nevezmem naspať.
Že sa naše spletené prsty nikdy nerozdelia.
A že už nikdy nezistíme, kde ktorý z nás končí a kto začína.
 
posted by A 106 at nedeľa, júna 18, 2006 | Permalink | 2 comments
pondelok, júna 12, 2006
Prečo?
Už niekoľko dní blúdim opustenými cestami bez vody, jedla a nádeje. Všetku svoju silu sústreďujem na počítanie nádychov a výdychov. Snáď preto, aby som nemusela počítať zbytočné kroky do ničoty. Dýchať - to je to jediné, čo chcem robiť poriadne až do konca. Pot mi tečie po tvári, ale už nemám síl ho utierať.
Keď sa objavíš predo mnou, v prvej chvíli tento zázrak ani nevnímam. V ruke máš niekoľko čokoládových bonbónov a podávaš mi ich.

- Vezmi si, môžeš všetky.

Jeden si rozbalím a snažím sa. Fakt sa snažím... Je slaný.

- Aký je? Však výborný? Že ti chutí?

Chcem odpovedať pravdivo, na vymýšľanie aj tak nemám silu.

- Je dobrý...

Tak si nechaj všetky. Mal som ich pre teba...
Neveriacky sa na teba pozriem, vlastne chcem pozrieť. Ani neviem, kde sa ešte v mojich očiach berú slzy. Štípu ma a svet sa rozmazáva.
Prečo?

Prečo?
 
posted by A 106 at pondelok, júna 12, 2006 | Permalink | 8 comments
sobota, júna 10, 2006
Akosi dvojmo
Dlho som si myslela, že to, čo v živote hľadám, je muž. Láska. Ten zvláštny pocit neúplnosti (ktorý samozrejme žiaden chlap na svete doplniť nemôže). Áno, v čase veľkých lások bol trochu menej pálčivý. Ale bol tu vždy.
Raz som cestovala vo vlaku s dvomi zaujímavými ľuďmi. Kamarát a kamarátka. Obaja boli z dvojičiek a ich súrodenci s nami v tom vlaku neboli. Tak som pár hodín počúvala ich zážitky a pocity a strašne závidela.
Aj ja chcem!!!
A vtedy ma pojalo podozrenie. Veď to, čo mi chýba... nemusí byť takáto láska. Možno som neúplná preto, že mi chýba sestra - dvojča. Neviem, či som kdesi v minulom živote čosi také prežila, alebo je to prejav blíženeckej schizofrénie. Keď som však videla akýsi francúzsky film o sestrách, ktoré o sebe nevedeli (išlo o umelé oplodnenie a jedno z vajíčok implantovali inej matke - fikcia, ale zaujímavá), videla som svoj život ako na dlani. Tiež kupujem všetko dvojmo (jogurty, keksíky, mrazená zelenina - automaticky beriem z regálov dve balenia). Akési vnímanie inej bytosti kdesi blízko... Keď sa nakoniec dievčatká stretli a navzájom sa fascinovane dotýkali tvárí, revala som ako tur.
A potom jedného dňa som JU asi stretla. Blízku, veľmi blízku bytosť. Za neuveriteľných okolností pre nás obe. Presne v čase, keď mi zomrel otec. Keď sme sa spoznávali, ten neuveriteľný pocit deja-vu pri každej načatej téme... Nesúhlasíme spolu vo všetkom, máme rozdielne životy a pramálo sa podobáme. Ale...
Odvtedy mi je na svete lepšie. Fakt. Akoby skočilo na miesto čosi vykĺbené. Som iná. S tebou, Ji.
 
posted by A 106 at sobota, júna 10, 2006 | Permalink | 10 comments
štvrtok, júna 08, 2006
Červené botičky
Neviem, prečo som vlastne žena. Asi aby som sa nemusela oženiť a chodiť s nejakou anorektičkou po obchodoch. Neznášam to. Obchody s odevami ma priam desia. Aj tak tam majú len detské čísla... Som ochotná chodiť po obchodoch s nábytkom a knihami. A môžem niektoré regály s potravinami, napríklad milujem ten s olivovými olejmi :-)
No aj tak.
Jedna z vecí, v ktorých žena som, je, že mám rada farby. V poslednom čase síce nosím dosť čiernu, ale bordová, červená, jasná modrá... môže byť. Kto ma pozná, vie, ako dlho som rozprávala o červených šatách, ktoré som si aj tak nekúpila. (Mimochodom, videli ste ma v šatách???) A tak som sa rozhodla, že si kúpim červené botičky. Také na leto. Mám ich a som šťastná. A konečne bola príležitosť si ich obuť do práce. Slávnostne som sa predviedla kolegyni a tá ich okomentovala jednou vetou:
Vyzeráš v nich ako dieťa.
Kdesi vo mne sa ozval hurónsky rehot. Možno som si ich kúpila pod vplyvom víkendového spomienkového prezerania detských albumov... aj keď... Nemyslím si, že vyzerám v ČOMKOĽVEK ako dieťa.
Ale predsa... zrazu mám taký čudný pocit...
asi sa mi kýve zub.
 
posted by A 106 at štvrtok, júna 08, 2006 | Permalink | 11 comments
streda, júna 07, 2006
Takto sa srdce nespráva
Mám rada jeden film (medzi inými). Volá sa Ruby Cairo a okrem nádherných hercov Andy Mc Dowell a Liama Neesona (happy brsdej!) je v ňom veľa fakt zaujímavých momentov.
Veľmi krátko z deja:
Mame troch detí prídu oznámiť, že jej manžel - pilot zahynul kdesi v Mexiku. Ona tam cestuje, aby ho pochovala. Stretne sa tam s ľuďmi, ktorí ju z nepochopiteľných dôvodov sledujú a nájde v jeho kancelárii kartičky športovcov so zakrúžkovanými číslami. Zistí, že sú to zašifrovené čísla účtov s vysokými obnosmi. Vyberie sa na cestu okolo sveta, aby ich našla a nadobúda podozrenie, že manžel žije. Uprostred hľadania stretáva lekára, ktorý organizuje potravinovú pomoc pre krajiny tretieho sveta a zisťuje, že popri pšenici sa prevážali aj jedy, v čom má s najväčšou pravdepodobnosťou prsty manžel. Tesne predtým, ako ho v Káhire nájde a tí, ktorí ju sledujú, ho zabijú, postupne tohoto lekára spoznáva a rodí sa čosi krásne. A vtedy hovorí vetu :
Asi by som po tom, čo som prežila, nemala mať v srdci miesto pre ďalšieho muža. Ale srdce sa tak nespráva.
Áno, srdce sa niekedy správa čudne. Bubnuje ako divé v spoločnosti človeka "ideologicky" zo všetkých strán závadného a v iných situáciách ostáva ticho. Raz búcha, inokedy nie a vieme to veru pramálo ovplyvniť. Či milujeme, alebo nie, nezáleží na logike a "správnych" životných koľajách.
Ďalší citát, tentokrát Radúzy:
Keď ide o skutočnú lásku, človeku nezáleží na tom, či ju druhá strana opätuje, pretože si proste nemôže pomôcť. Miluje, a to samo o sebe stačí.

Asi to bude tým, že srdce nemá rozum.
 
posted by A 106 at streda, júna 07, 2006 | Permalink | 4 comments
nedeľa, júna 04, 2006
Jeden malý začiatkom júna
Nie som matkou, ale bola, a možno trochu ešte som dieťaťom. A veľmi dobre viem, čo ma VTEDY najviac, najviac bolelo.
Ale po poriadku.
Moji rodičia sa rozviedli, keď som bola ozaj malá. Vtedy som to možno tak nevidela, ale po tom, ako som videla rásť moju sestru s ďalším manželom našej mamy v ďaleko horších podmienkach a stresoch, ako som mala ja, tvrdím, že ak sa rodičia, manželia nedokážu spolu normálne dohodnúť na tých každodenných maličkostiach, treba ísť radšej od seba. Život s kameňom na krku, život v strachu či nenávisti, nie je NIČ, čo by deťom mohlo prospieť.
Moji rodičia sa jedného dňa pobili. Celkom dobre si na to pamätám. Trhali si ma navzájom z rúk a ja som kričala "ocko!". Nakoniec som im - ako ináč - vypadla a spadla som na zem, po čom som už revala priamo hystericky. Vyhrala mama. Odniesla ma na rukách ku svojej kamarátke, na druhý deň k rodine svojho otca (podotýkam, že v ten deň jej otec zomrel !!!), kde sa o mňa napriek tejto udalosti jeho žena a dve nevlastné sestry mojej mamy starali. Bol to pre mňa hrozný čas. Nenávidela som to tam. Boli to pre mňa cudzí ľudia a strašne som tam trpela. Dnes sa mi zdá neuveriteľné, ako má títo ľudia prijali, vtedy som to vnímala ináč. A už vtedy začal kolotoč.

"Andulka, koho máš radšej, otecka, či mamičku?"

Tak... ak nemá jeden z rodičov naozaj výraznú charakterovú chybu, ale naozaj veľmi výraznú, dieťa nemôže na takúto otázku odpovedať. No, vlastne môže, ale nie pravdivo. Po niekoľkých týždňoch ma mama doviedla do nového bytu.
S otcom som sa vídala každú nedeľu. Moji rodičia to možno nemysleli až tak zle, trápili ma však veľmi. Používali ma na vzájomné vydieranie a trestanie, pričom musím povedať, že mama viedla s jasnou prevahou. Chápem, že to malo 24 ročné dievča, ktoré zrazu ostalo samé s dieťaťom, veľmi ťažké, tie rany, ktorá som si vtedy "schytala", stáli za to. A verím, že nie som sama.
Asi sú však na tom predsa len deti, ktoré TOTO majú každý deň doma, ktoré s rozpormi, prípadne zvukmi faciek zaspávajú, oveľa horšie. Malý človek, keď sa narodí, pozná v prvom rade svoju mamu. Trochu neskôr začne vnímať otca a potom ďalších členov rodiny. Pozoruje ich, napodobňuje ich správanie a snaží sa porozumieť pravidlám ľudského spolužitia. No beda, ak sú jeho najbližší proti sebe. Ak počúva od ocka len to zlé na mamu a naopak. Ak sa stáva predmetom vydierania ostatných členov rodiny. Ak dostáva protichodné informácie, ktoré nie je schopné stráviť.
V takom prostredí môže malé srdiečko popukať a nikto nevie, či sa niekedy naozaj zahojí. Či ešte niekedy bude schopné skutočne a naplno ľúbiť.
Prečo to píšem? Blíži sa moje bezvýznamné životné jubileum, výročie dňa, kedy som sa stala človekom a ja neviem, či moji rodičia urobili dobre a či im ďakujem.
A prosím, nechajte mi právo cítiť to tak.
 
posted by A 106 at nedeľa, júna 04, 2006 | Permalink | 6 comments
Už tretí deň
sa snažím nakresliť tvoju dušu. Tak, ako ju vidím, tak, ako ju vnímam.
Skúsila som už niekoľko farieb a techník. No keď sa pozriem na obrázok, stále to nie si ty...
budem to skúšať ďalej...
a verím, že ťa v jednom z nich spoznám.
 
posted by A 106 at nedeľa, júna 04, 2006 | Permalink | 7 comments