Už roky ma fascinuje jedna vec.Priznávam, prvýkrát to prestalo byť tušenie a UVEDOMILA som si to, keď som pred rokmi čítala Celestínske proroctvo. Mávala som stavy, kedy som síce nevedela, prečo, ale musela som nasledovať nutkanie neurčitého pôvodu a často aj neurčitého cieľa. Akoby niekde na mojej ceste svietila lampa a minúť ju bez povšimnutia nebolo vôbec dobré, ani praktické, lebo okľukou som sa časom aj tak dostala na to isté miesto a možno s rozbitým šňupákom. Občas viem, že musím niečo urobiť. Niekam ísť, niečo zmeniť.
A stáva sa, že mi bliká takéto svetielko nad človekom. A aj keď sa to zdá neuveriteľné (raz to bola hviezda opery SND a ja som sedela v hľadisku), ten človek mi skutočne do života prišiel a boli sme si veľkým obohatením.
Osudové stretnutia, akýsi vzájomný vzťah anjela - ochrancu a chráneného?
Je to pocit... ako keď po dlhom blúdení krajinou, kedy dávno netušíte, kam vedie cesta, po ktorej idete, zrazu zbadáte na strome značku. Možno inej farby, ako ste plánovali, ale viete sa zorientovať, zariadiť. Akosi človeku spadne kameň zo srdca, vie, že nie je úplne zle. Milujem tieto signály a hoci viem, že je našou psou povinnosťou napredovať aj vtedy, keď nevieme, kam, takéto chvíle sú vždy úžasným obohatením a povzbudením. Darom.
A ja sa teraz znovu učím hrať sa.
