piatok, apríla 28, 2006
Ak o pár dní
Vyprcháme z pamätí
a z našich tvárí ostane len prach
ak zažiarime a zhasneme
ako malý meteorit
čo ani na zem nedopadne
a zhorí v atmosfére
prečo stále skúšať hasiť
bolesť slzami?
Prečo nekričať a neblázniť
a netancovať na hladine riek
prečo ruky nevymaniť z pút
a neobjímať?
Veď máme iba chvíľku
a len chvíľu môžeme tu žiť.
Nech na javisku života
ten krátky štek
je nezabudnuteľný
aspoň pre nás.
 
posted by A 106 at piatok, apríla 28, 2006 | Permalink | 6 comments
streda, apríla 26, 2006
Nepýtala si sa na svet.
Predsa ťa sem jedného dňa osud vyvrhol a do pľúc ti vtlačil vzduch.
Prišiel človek.
Nečakala ťa však milujúca náruč. Aj milých slov si počúvala poskromne. Nehrala si sa také hry, ako ostatné deti. Prišla si osamelá a taká si aj navždy ostala. Doniesla si si so sebou múdrosť, že nikto a nič nemôže ukojiť tvoju túžbu po naplnení vlastného osudu. Možno preto si nenachádzala pochopenie ani u najbližších a všetko nové si si musela vybojovať sama. Rozumiem ti veľmi dobre. Preto sa ti nesnažím pomôcť. Nemôžem. Som na tom rovnako, ako ty. Tiež sú pre mňa nestráviteľné mnohé tie veci, ktoré sú pre ostatných tak dôležité. A ten posledný človek, ktorý to mohol pochopiť, bola naša mama. Tá normálna mama, ktorá vždy vedela, čo je správne, hoci celý jej život bol otrávený strachom a nikdy sa neodvážila ísť za hlasom srdca. Tajne dúfala, že ak má nenormálne a čudné jedno dieťa, snáď sa vydarí druhé. Narodilo sa druhé a bolo pre ňu ešte oveľa tvrdším orieškom, ako ja. Kto by už chápal sebatýranie malého, úplne malého dieťatka... Kto má dosť pevné nervy na to, aby viezol niekoľkokrát do mesiaca dieťa na výplach žalúdka, na šitie rozpidlaných žíl a potom na psychiatriu...
Sestrička moja... ja viem, že to máš ťažké. Viem a snažím sa dúfať, že už snáď prichádzaš na to, že ak už si raz tu, ak ťa odtiaľto neberú na druhý svet, tak máš robiť to, čo je pravdivé a potrebné. Že máš dýchať, usmievať sa, žiť... najlepšie, ako vieš.
Nemôžem ti pomôcť. ale chcem ti povedať to, čo nevieš.
Rozumiem ti.
Tvoja sestra.
 
posted by A 106 at streda, apríla 26, 2006 | Permalink | 6 comments
Keď sa ladia nástroje pred búrkou
a zhora kvapká teplý dážď
Spomeniem si na mystérium
zrodenia letnej noci

Keď sme tancovali v daždi
len za zvuku vlajúcich stúh
keď sme sa zamotali
a nemohli zo seba von

Keď celá lúka
burácala s nami
a čierna obloha
jagala sa farbami

Keď zrazu preč bol strach
boli sme tak silní
a naše nahé telá
sa mokré objímali

Keď ústa nám šteklili
steblá trávy
A milovali sme zem
i seba navzájom
 
posted by A 106 at streda, apríla 26, 2006 | Permalink | 4 comments
nedeľa, apríla 23, 2006
On nie je na dovolenke!
Urobila hroznú chybu. Dívala sa do tmy a rozmýšľala, ako sa dočká rána. Bol to hlúpy nápad poprosiť Lenku, aby prišla ku mne spať v tú noc, hovorila si. Áno, tá chvíľa pred zaspávaním... dobre jej padlo, že nebola sama. Dokonca vyžehlila košeľu. Potom však, keď za svet nemohla zaspať, to bolo horšie. Keby tu nebola, aspoň si môžem čítať! Aj keď... neviem, či by to šlo.
A zajtra ju čakal taký dlhý deň. Ráno odniseť šaty na Sasinkovu, to bolo vlastne jediné, čo si pamätala. Snáď jej tam povedia viac... Veci mala zbalené, dlho rozmýšľala nad ponožkami, boli úplne nové, doniesla mu ich do nemocnice. Nikdy si ich neobul. Hodila ich do tašky k ostatným veciam. Kúpila ich JEMU! nech s ním zhoria.
Hneď po pohrebe sa nahlásila Saša, že príde pomôcť vypratať jeho skrine. Vraj to treba urobiť rýchlo, kým je človek v anestéze, ináč to neurobí nikdy. Bezmyšlienkovite vyberala zo skrine kusy pánskeho oblečenia, nového, staršieho, i veci, ACH!!!, ktoré si pamätala z detstva! Dôsledne ich stále skladoval, hoci sa nič z toho už nedalo nosiť. Saša odniesla štyri obrovské vrecia. Rozdala ich ľuďom, pre ktorých budú vzácne, možno im pomôžu prežiť ďalšiu zimu.
Stále znova ju však prepadal ten hnusný pocit: Nemala som tak skoro...
Lenže... on fakt nie je na dovolenke. Tentokrát nie.
 
posted by A 106 at nedeľa, apríla 23, 2006 | Permalink | 9 comments
sobota, apríla 22, 2006
V krajine ľadu

Stojím na prahu zamknutého ľadovca a hoci dýcham z plných pľúc to najhorúcejšie, čo vo mne zostalo, ľad nie a nie sa otvoriť.

Zmrznutá a polomŕtva si na ňom vyleštím malý otvor, cez ktorý aspoň nazriem dnu a vidím...

Obrysy tvárí všetkých tých, čo vychladli prirýchlo, takže nevládali viac byť vodou.

Státisíce sĺz ako horu diamantov napadaných na zemi. Stuhli, len čo vypadli z ich očí.

Srdcia puknuté na dvoje po tom, čo boli prerazené cencúľom.

Stĺpy kvapiek krvi, ktoré tu budú navždy stáť ako memento...

Našej neschopnosti vzájomne sa zahriať.

 
posted by A 106 at sobota, apríla 22, 2006 | Permalink | 5 comments
utorok, apríla 18, 2006
Zabuchol za sebou dvere...
a už nie po prvýkrát.
Zmocnila sa jej panika. Čo by mala teraz robiť? Čo sa od nej očakáva???
Od určitého momentu bol ako balvan valiaci sa dolu kopcom. Jediné, čo mohla robiť, bolo pozorovať ho,ako sa rúti... kam? Až kým sa nerozhodol odísť. Zas.
S hrôzou v očiach pozerala na kľúče na stole. Jeho kľúče! Všade je ho plno... Nezobral si nič! V chladničke má dobre vychladené obľúbené víno, olivy s mandľami... samozrejme, že ho nemôže piť a fľaša sa bude chladiť, kým...
Kým?
Nemá snáď už aj dosť týchto scén? Nebola by predsa len radšej... keby ju tak chytil do náručia a pošepol jej do vlasov "Zúfalo ma bolí, čo si povedala!", či "Toto už, prosím, nikdy nehovor"?
Či takéto vety muži nemajú v manuáli?
 
posted by A 106 at utorok, apríla 18, 2006 | Permalink | 6 comments
pondelok, apríla 17, 2006
Posledný deň
...v tej chvíli cítila, že povedala priveľa. Len... nevedela, prečo. Čo od nej vlastne chceli počuť? Aj keby to vedela, nedokázala by to, len tak odverklíkovať "správne" odpovede.
Členovia Komisie sa tvárili tajomne. Pery stiahnuté do úzkej štrbinky, ich oči hovorili čosi ako: Myslí to vážne? Fakt nič nechápe???
Nie, nič nechápala. Je jednou z posledných svojho veku, kto ešte nevyšiel z Liahne. Pravidelne chodila skladať Skúšky schopnosti prežitia vonku, nikdy však neuspela. Jej Koncepcia života bola nevyhovujúca. Nezrelá. Jej plány poznávať svet, seba, ostatných, sa zdali Komisii nedostatočné, aby nimi mohla napĺňať svoje životné poslanie a vždy ju znovu a znovu vrátili do Liahne. Jej kamarátky, ktoré chceli spolupracovať na Veľkom pláne, ale čakali na správny čas, boli aspoň trpené. Ona vedela, že chce... čosi iné. Cítila v sebe, že to tak je správne. A povedala to aj Komisii.
"Počkaj vonku", prehovoril konečne Predseda.
A dvere sa za ňou zabuchli. Chvíľu nikto neprehovoril.
"Myslím, že nie je nádej"
"Nie, nie pre túto"
"Už dlho zaberá bunku a odmieta dospieť. Odmieta prevziať svoju úlohu."
"...dýcha náš vzduch. Nemáme ho navyše."
"a ten nový zárodok... akože sa volá? Ten vyzerá veľmi nádejne a nemá kde sa vyvíjať..."
Komisia sa dohodla jednohlasne. Dnes tu bola naposledy.
 
posted by A 106 at pondelok, apríla 17, 2006 | Permalink | 9 comments
nedeľa, apríla 16, 2006
Skok do budúcnosti
Nevidela už inú možnosť.
Hľadala ho všade. Pozerala zavretými očami skúmavo do tvárí všetkých okoloidúcich v márnej nádeji. Od toho dňa plynuli všetky ostatné ako pod čiernym dáždnikom. Všetky rovnaké. Všetky rozmazané. Do očí sa jej nedostávalo dosť svetla. Bolela ju každá myšlienka, ťažko dýchala, srdce bojovalo o každý úder. Všadeprítomný čudný zvuk jej už nepripadal tak rušivý, ako na začiatku. Zdalo sa jej, že to nikdy neskončí. Postupne strácala nádej. Nikdy ho už nestretne.
Zbohom, drahý. Asi sa stretneme až TAM. V ríši tieňov, kam raz všetci musíme.
Jediné, na čo myslela, boli mihotajúce stromy. Tá strašná zelená, taká... rýchla. Ich červené auto sa tam nehodilo. Preletelo dolu kopcom v pár sekundách. A odvtedy je tu. A dúfa... nevládze sa však opýtať, či aspoň ON žije. Vlastne, odvtedy neprehovorila. Neotvorila oči.
Občas niekto prišiel, asi mama... len tíško vzlykala. Ona však nemala čo povedať. Nie v tejto chvíli.
Jednej bezosnej noci sa zobudila. Neznesiteľná bolesť ju vytrhla z milosrdného spánku. Vedela to. On už je TAM a volá ju. Celý ten sterilný svet sa otáčal stále rýchlejšie. Musím ísť. MUSÍM sa s ním stretnúť! Počkaj, láska!
Idem!
Vykročila do neznáma. Prišla do krajiny tieňov nikým neočakávaná a nikým nevnímaná. Blúdila tmavými zákutiami večnosti, dotýkala sa všetkých okolo. Jeho však nenašla.
Prebral sa v to ráno. Správu o jej smrti prijal skoro s úľavou. Nemohol by žiť s tým, že ju dokaličil. Musí bojovať svoj život bez nôh a s puknutým srdcom sám.
 
posted by A 106 at nedeľa, apríla 16, 2006 | Permalink | 5 comments